Posledné dni tomu vôbec nenasvedčujú, ale zima je definitívne za nami. Kvôli vrtochom nášho pozemského počasia sme síce opäť museli vytiahnuť teplejšie oblečenie, no na nočnej oblohe už panuje jar. Aká bola uplynulá zimná sezóna? Čo vlastne môžeme počas dlhých nocí na našej oblohe nájsť? Mojimi začiatočníckymi pokusmi sa pozrieme na šesť klasických objektov hlbokého vesmíru, ktoré môžeme obdivovať v neskorých jesenných, zimných a skorých jarných mesiacoch. Niektoré aj vizuálne :).
Napísal som príliš veľa slov a tie sú ako zo španielskej dediny? Tu je fotogaléria
Ak ste sa niekedy pozerali na večernú októbrovú oblohu, nemohli ste ich prehliadnuť. Plejády sú síce malou otvorenou hviezdokopou, no ľahko viditeľnou voľným okom. Nachádzajú sa v súhvezdí Býk a v mnohých kultúrach mali od nepamäti významné postavenie. Sprevádzali námorníkov v starovekom Grécku, poznali ich Kelti, Číňania aj pôvodné obyvateľstvo južnej pologule. V Japonsku dostali názov Subaru a v logu ich má aj rovnomenná značka áut. Charles Messier ich vo svojom Katalógu hmlovín a hviezdokôp označil ako Messier 45. Ich vzdialenosť od Zeme je približne 444 svetelných rokov a ide o nám najbližší Messierov objekt. Pripomínajú obrazec Veľkého voza, akurát tento je, narozdiel od toho skutočného Veľkého voza, celkom maličký.
Bližšie skúmanie prostredníctvom ďalekohľadu odhalí náznaky modrých reflexných hmlovín v blízkosti hviezd. Skutočný rozmer hmlovín však odhalí až astrofotografia. Zaujímavosťou je, že hmloviny zrejme vôbec nesúvisia so samotnými hviezdami. Zrejme ide len o náhodný zhluk medzihviezdneho prachu, cez ktorý sa hviezdy práve pohybujú.
Chytľavá melódia pesničky Petra Lipu „Problémy s problémami“ sa dá ľahko aplikovať aj na túto fotku. Všimli ste si, ako som spomenul večernú októbrovú oblohu? Jesenné večery sa neustále predlžujú a to predsa dáva dosť času na vytvorenie poriadnej fotky. Figu borovú! Keďže sme žili rok 2020, v ktorom nemohlo byť nič normálne, tak jesenné počasie do tejto tragédie zapasovalo úplne dokonale. Oblaky, oblaky, dážď, oblaky... Asi jediný ako-tak pekný večer bez mesačného svitu som ale strávil opätovným oživovaním techniky po reinštalácii notebooku. K prvému pokusu odfotiť Plejády som sa dostal až 11. januára 2021. Hoci som na zachytenie použil "ultrarýchly" objektív s clonou f2,8, celková doba integrácie 90 minút nie je ktovieaká výhra. Hviezdy ostali pri 2-minútových expozíciách prepálené, ale to boli aj pri použití podstatne kratších časov. Aby toho nebolo málo, januárové počasie môže byť pomerne zradné a hoci je na prvý pohľad jasno, fotenie nám môžu kaziť jemné závojové oblaky. Tak sa zrejme stalo aj v tomto prípade. Hneď prvá fotka je teda plná problémov. Keď som si ale prešiel sociálne siete a videl, aké katastrofy sú niektoré profily ochotné prezdieľať, povedal som si, že to asi nebude až také zlé....
Absolútna klasika klasík, každoročná povinnosť pre všetkých astrofotografov, jeden z mála objektov viditeľný aj voľným okom, ale aj objekt, ktorý skrýva svoje úskalia. To všetko sa dá povedať o Veľkej hmlovine v súhvezdí Orión, katalogizovanej ako Messier 42. Na oblohe je zrejme už len jeden objekt, ktorý by nám dokázal podobne vyraziť dych. Pokiaľ sa ale nevydáme ďaleko na juh, Veľkú hmlovinu v súhvezdí Kýl v našich zemepisných šírkach, žiaľ, neuvidíme. Keď sme pri viditeľnosti, počas zimy a skorej jari som viackrát namieril ďalekohľad na Hmlovinu v Orióne v podvečerných hodinách a vyfotil krátku 20 sekundovú expozíciu. Jasné detaily a farby na modrej podvečernej oblohe nám ukazujú, akým jasným objektom hmlovina v skutočnosti je. A ako som už spomínal vo svojom predchádzajúcom článku venovanému prvým krokom v astrofotografii, vyfotiť ju vôbec nie je problém. Ako teda dostaneme fotku poľahky viditeľnej hmloviny na vyššiu úroveň?
Základom každej astrofotky je čas. Čím viac minút či hodín strávite s foteným objektom, tým je výsledok kvalitnejší. Dĺžka jednotlivých expozícií je zasa dôležitá na zachytenie slabších detailov. Okolie Veľkej hmloviny je totiž bohaté na rôzne tmavé oblaky a formácie. Niektoré z nich sú vidieť aj na mojej tohtoročnej fotke medzi Veľkou hmlovinou a hmlovinou Bežec. Na zvýraznenie týchto čokoládových tónov a tvarov je ale potrebná dlhšia integrácia ako mojich zhruba 100 minút. Taktiež nezaškodí predĺžiť expozičný čas - aspoň pokiaľ vám to dovolí svetelné znečistenie. Moje dvojminútové expozície sú síce fajn, no päťminútové by zrejme boli lepšie.
Srdce Veľkej hmloviny v Orióne tvorí malá, no mimoriadne jasná hviezdokopa Trapezium. Prvé tri hviezdy objavil Galileo Gallilei v roku 1617. Neskôr boli objavené ďalšie hlavné komponenty a dnes vieme, že hviezdokopu tvorí až niekoľko tisíc hviezd. Svojou mimoriadnou jasnosťou ale spôsobuje pri fotení hmloviny problémy dobre známe aj z pozemskej fotografie. Pri príliš dlhej expozícii dochádza k prepalu oblasti, kde sa hviezdokopa nachádza. Riešením je séria fotiek s kratším expozičným časom a vytvorenie HDR kombinácie.
Svätým grálom každého amatérskeho astrofotografa musí byť ikonická hmlovina Konská hlava. Som si takmer istý, že väčšina ľudí, ktorí sa o vesmír veľmi nezaujíma, si pod pojmom hlboký vesmír predstaví práve kompozíciu obsahujúcu tento objekt. Ani nemusia vedieť, ako sa volá. V tesnej blízkosti Konskej hlavy sa nachádza pomerne veľa iných významných objektov. Poďme si to všetko rozmeniť na drobné a zapolemizovať si nad tým, prečo by niektorí astrofotografi označili moju fotku za neuskutočniteľnú.
Obrovský žiarivý objekt v ľavej časti je hviezda Alnitak, ktorá je súčasťou Oriónovho pása. Keď sa pozriete na večernú oblohu s týmto súhvezdím a v jeho strede uvidíte tri hviezdy tesne pri sebe, tak je to tá vľavo. Pri bližšom skúmaní sa ukázalo že ide o trojhviezdu. Hlavná zložka - Alnitak Aa, je modrý superobor. Má priemer 20 krát väčší a je približne 33 krát ťažší ako naše Slnko. Vzhľadom na svoju veľkosť a jasnosť sa nefotografuje príliš dobre prostredníctvom reflektorových ďalekohľadov. Obrovský kríž spôsobuje lom svetla na uchytení sekundárneho zrkadla na každom Newtonovskom ďalekohľade. Pre technicky menej zdatných - sekundárne zrkadlo privádza svetlo z hlavného veľkého zrkadla do „kukátka“ na boku ďalekohľadu. Rovnakým neduhom trpí aj Hubblov vesmírny ďalekohľad. Jeho konštrukcia je ale typu Ritchey-Chrétien, ktorá pozostáva z primárneho a sekundárneho zrkadla hyperbolického tvaru. Neuveriteľnú žiaru Alnitaku sa niektorí fotografi snažia znížiť. Zopár z nich zájde tak ďaleko, že Alnitak je len ďalšou z mnohých hviezd v poli a to mi príde trochu komické. Priznajme veľkosť tejto hviezdy a jej význam. Poľahky ju predsa vidíme voľným okom.
Priamo pod hviezdou Alnitak sa nachádza jeho duch - krásna hmlovina Plameň s katalógovým označením NGC 2024. Modrý obláčik v spodnej časti je kombinovaná emisná a reflexná hmlovina NGC 2023. V pozadí celej scény sa nachádza emisná hmlovina IC 434. Ide o región tvorený najmä ionizovaným vodíkom, ktorý vydáva červenú farbu. Keďže ionizovaný vodík vyžaruje svetlo na špecifickej vlnovej okolo 656 nanometrov, detaily vieme veľmi dobre zachytiť prostredníctvom úzkospektrálneho filtra označovaného ako Hydrogen-alpha. Táto kompozícia je preto skvelý cieľ na fotografiu „HaRGB“, kedy vaše farebné dáta doplníte o vrstvu Hydrogen-alpha a zvýrazníte tak štruktúru objektov. A na záver v popredí emisnej hmloviny IC 434 vystupuje hlavný objekt tejto kompozície - tmavá hmlovina Barnard 33, známa ako Konská hlava. V mojej kompozícii zdá miniatúrna, dokým si neuvedomíme vesmírne mierky. Priemer Konskej hlavy je zhruba 6,5 svetelného roka čo je približne o polovicu viac, ako vzdialenosť k nám najbližšiemu hviezdnemu susedovi Alpha Centauri.
A prečo by sa nemala dať odfotiť, keď ju v tomto článku relatívne pekne vidíme? Problém spočíva v použití bežného fotoaparátu určenému na pozemské fotenie. Na to, aby sme jednoducho dostali z našich bežných fotoaparátov farebný výstup, je pred každým pixelom umiestnený farebný filter. Na každé štyri pixely zvyčajne pripadá jeden červený, dva zelené a jeden modrý filter. No a keďže vo vesmíre veľa zelenej farby nie je, efektivita takéhoto senzoru pri fotení hlbokého vesmíru nie je najlepšia. Ešte väčším problémom je ale vlnová dĺžka farieb, ktoré bežný fotoaparát zachytáva. Už sme si povedali, že vlnová dĺžka vodíka je okolo 656 nanometrov. No a približne pri 600 nanometroch dochádza k výraznému poklesu citlivosti všetkých bežných fotoaparátov, pretože nechceme, aby náš pozemský svet vyzeral príliš červeno. Citlivosť v spektre, ktoré vyžaruje vodík býva pri bežných fotoaparátoch do 20% a fotenie takýchto emisných hmlovín bežnou zrkadlovkou teda môže predstavovať značný problém. Niektorí astrofotografi si preto myslia, že fotiť hmloviny bežnou zrkadlovkou je obtiažne až nemožné. Samozrejme, ich názor môže byť výrazne ovplyvnený aj „kvalitou“ ich oblohy a úrovňou svetelného znečistenia. Ani v našich podmienkach a *relatívne* tmavej oblohe to nie je med lízať. Svojou archaickou a nevhodnou technikou som ale dokázal, že to možné je, hoci oveľa lepšie by to dopadlo s farebnou astrokamerou alebo monochromatickou kamerou a farebnými filtrami.
To, že sa niekde stala chyba, pri astrofotografii netreba veľmi zdôrazňovať. Keď sa niečo má pokaziť, tak sa to zvyčajne pokazí. A keď niečo nemá vyjsť, tak to zvyčajne nevyjde. V prípade tretej hlavnej hmloviny súhvezdia Orión, si však doteraz kladiem otázku - čo sa vlastne pokazilo a prečo? Reflexná hmlovina Messier 78, ako sa súhrnne zvykne označovať tento populárny a krásny zimný objekt, sa nachádza kúsok „na sever“ od hviezdy Alnitak. Jej hlavné prvky sú hmlovina NGC 2071, ktorá sa na mojej fotke nachádza vľavo dolu a centrálnu modrú časť tvoria hmloviny NGC 2064, NGC 2067 a NGC 2068 - Messier 78. Keď k tomu pridáte tmavé oblaky a zaujímavé štruktúry pozadia (zdanlivo čierne pozadie vo vesmíre takmer nikdy nie je čierne a prázdne...), dostanete kandidáta na ďalšiu krásnu fotku. Jej prezývka je Casper, priateľský duch, no bez mučenia sa priznám, že túto animovanú postavičku tam vôbec nevidím.
Hrôza, ktorá mi vyšla po zhruba päť a pol hodinách fotenia, sa hádam ani nedá slovne opísať. Bolo to niečo strašné. Či bola chyba v použitom filtri, alebo v príliš dlhých expozíciách, alebo v niečom inom - to naozaj netuším. Nestále počasie v januári a na začiatku februára opäť neposkytovalo luxus testovania a skúšania. No a po ďalších x hodinách sedenia pred monitorom a skúšaní nových postupov pri redukcii šumu a zachovaní aspoň akých-takých detailov som dospel k verzii, ktorú teraz vidíte. Technicky opäť nič úchvatné ale na druhú stranu lepšie, ako dostať hrdzavým drôt do oka.
Povinnou jazdou počas zimných mesiacov je aj hmlovina Rozeta s katalógovým označením Caldwell 49. Nachádza sa v súhvezdí Jednorožca a patrí medzi najväčšie hmloviny na oblohe. Jej priemer dosahuje až 130 svetelných rokov, no vzhľadom na jej vzdialenosť okolo 5200 svetelných rokov zaberá na oblohe priemer „iba“ niekoľkých Mesiacov. Na jej zachytenie je preto vhodný ďalekohľad alebo objektív s kratšou ohniskovou dĺžkou.
V rámci hmloviny sa nachádza niekoľko ďalších objektov hlbokého vesmíru. Najvýraznejším je otvorená hviezdokopa Harfa priamo v centre hmloviny s katalógovým označením NGC 2244. Keďže aj hmlovina Rozeta je regiónom ionizovaného vodíka, na výraznejšie zachytenie detailov by bol opäť prospešný filter Hydrogen alpha. Ten by zároveň do veľkej miery eliminoval svit tisícok malých hviezd, ktoré sa v okolí hmloviny nachádzajú a trochu kazia moju tohtoročnú širokospektrálnu verziu. Signál hmloviny je však natoľko silný, že jej farby je možné vidieť už na dvojminútovej expozícii.
Posledným objektom tohto článku, ktorý zvyčajne býva aj jedným z posledných objektov zimnej sezóny, je hmlovina NGC 2359. Medzi nadšencami vesmíru je známejšia pod prezývkou Thorova prilba. Priaznivci hydiny ju zasa spájajú s kačicami. Ochranná pokrývka hlavy severského boha a marvelovského superhrdinu je ale bezpochyby honosnejší názov tohto objektu. V jej strede sa nachádza veľmi horúca hviezda typu Wolf Rayet. Je populárnym cieľom na úzkospektrálnu fotografiu zameranú na zachytenie kyslíka (O III) a vodíka (Hydrogen-alpha). V širokospektrálnom poňatí vyzerá zhruba takto. Trochu naivne som si myslel, že na zachytenie jej menej výrazných častí budú stačiť trojminútové expozície. Rovnako aj celková doba integrácie 2,5 hodiny nie je nič svetoborné. Povedal by som priam technicky neadekvátne. Do budúcna je teda čo vylepšovať.
Napriek môjmu neustálemu frfľaniu zimná sezóna v konečnom dôsledku asi nedopadla až tak zle. Vynaložil som kopu úsilia na to, aby som z minima v podobe neadekvátneho fotoaparátu a problematického počasia dostal maximum – aspoň po vizuálnej stránke. A čo bude budúcu zimu? Všetko to, čo tu vidíte, sa bude, samozrejme, fotiť nanovo. Ak už pre nič iné, tak len pre to, že v najbližšom období by mal doraziť koma korektor, ktorý zásadným spôsobom vylepší obrazového kvalitu nášho ďalekohľadu. So skúsenosťami, ktoré som túto zimu nadobudol, už budúca zimná tortúra hádam nebude až takou tortúrou.
Pýtate sa čo všetko vlastne tá tortúra obnáša? V dohľadnej dobe sa na to pozrieme prostredníctvom jednej fotografie z práve prebiehajúcej „Sezóny galaxií“. Pekne krásne krok po kroku :).
