Môj rok 2018 vo fotografiách

Autor: Milan Hutera | 2.1.2019 o 9:30 | Karma článku: 1,47 | Prečítané:  436x

Ako to už v tomto čase býva, starý rok sa zišiel s novým a je čas bilancovať. V tomto retrospektívnom blogu som sa opäť poohliadol za fotografiami, ktoré som urobil počas uplynulých dvanástich mesiacov.

Obdobie okolo Vianoc a nového roka je plné tradícií a tradičným sa už stalo aj zostavovanie blogu, v ktorom sumarizujem uplynulý rok. Jeho anglickú verziu som opäť poslal do blogového projektu amerického fotografa Jima Goldsteina. Princíp projektu je jednoduchý. Každý kto sa chce zúčastniť, zostaví koncoročný výber jeho najlepších/najobľúbenejších/najmilších fotiek a výsledok vo forme blogu, či galérie odošle prostredníctvom formulára. Začiatkom januára je potom zverejnený zoznam všetkých blogov, ktoré stihli ich autori prihlásiť. Je to dobrý spôsob vidieť celoročnú prácu ľudí, ktorých ste predtým nepoznali a spôsob nadväzovania nových virtuálnych alebo aj osobných kontaktov.

Na rozdiel od väčšiny zúčastnených, ktorí podľa odporúčaní zostavia krátky článok s desiatimi alebo tento rok dokonca iba s piatimi (!) fotkami som pred pár rokmi zvolil prehľad podľa jednotlivých mesiacov. Takto podľa môjho názoru vznikne lepší prehľad o tom, aký bol vlastne uplynulý rok. Prostý výber najlepších fotiek totiž môže zvádzať k výberu fotiek z jedného výletu alebo podujatia.

Poznámka: v blogu budem odkazovať na niektoré staršie články, ktoré som počas roka publikoval tu na blogu alebo v galériách na svojej osobnej stránke (v angličtine).

Hneď na úvod januára sa v Národnom biatlonovom centre v Osrblí konalo 4. kolo IBU Cupu. Na týchto pretekoch "druhej ligy" málokedy štartujú tie najväčšie hviezdy. Medzi prihlásenými sa však často objavia známe mená. Tento rok bol najväčšou hviezdou podujatia Simon Fourcade. Starší brat oveľa slávnejšieho biatlonistu Martina Fourcada (po vzore RTVS, ktorá v prípade lyžiarky Bernadette Schildovej pri priamych prenosoch často používa formulku "mladšia sestra oveľa slávnejšej Marlies Schildovej") si v sobotnom šprinte pripísal víťazstvo.

Vo februári by som najviac ocenil, ak by existovala možnosť rozdvojiť a byť na dvoch miestach naraz. Alebo ešte lepšie - roztrojiť. Jedna moja časť by sedela v kancelárii za stolom a ďalšie dve by fotili naraz na dvoch miestach. Keďže takýto úkon zatiaľ zdravotná poisťovňa neprepláca, bolo potrebné nejako z toho vykorčuľovať. Začiatkom mesiaca som bol pozvaný do Prahy na otvorenie výstavy Múmie sveta, ktorá mala v Európe premiéru. Keďže kvôli už spomínaným pracovným povinnostiam išlo striktne o jednodňový výlet, po skončení prehliadky som mal iba asi dve hodiny na prechádzku a fotenie v meste. Panorámu Vltavy, Karlovho mosta a hradu už každý videl a fotil aspoň tisícpäťsto krát. Ale vždy je fajn mať aspoň jednu podarenú verziu vo svojom archíve.

O pár dní neskôr sa v bratislavskom Národnom tenisovom centre hralo stretnutie Pohára federácie medzi Slovenskom a Ruskom. Rusky tento krát stavili na "mladé pušky" a do Bratislavy prišli s výrazne omladeným tímom. Členkou tímu bola aj Anna Kalinská. Spomienkou som sa vrátil do januára 2014, kedy som v akejsi tmavej hale hotela v Senci fotil finále turnaja, v ktorom si vtedy 15 ročná Kalinská vybojovala víťazstvo. V zápase zdolala svoju rovesníčku Viktóriu Kužmovú. O pár rokov neskôr obe nastúpili proti sebe na najvyššej reprezentačnej úrovni, pričom Kužmová vybojovala náš rozhodujúci bod. Čas jednoducho letí...

Koncom marca som sa po jednom školení vybral k Neziderskému jazeru do mestečka Podersdorf. Rovnako ako v prípade pražskej panorámy platí, že miestny maják videl a odfotil každý obyvateľ Bratislavy a blízkeho okolia najmenej dvadsaťpäť krát. Pre mňa to však bola úplná premiéra. Po príchode na miesto si uvedomil, že vzhľadom na orientáciu mól a majáka by najkrajšie fotky vznikli pri výhode slnka a nie pri západe. Navyše počasie v ten deň bolo netradične krásne, bezoblačné a teplé. Inými slovami na brutálne farebný západ slnka to nevyzeralo. To, že slnečný kotúč klesne pod horizont však neznamená, že sa treba pobaliť a odísť. Vtedy to môže vyzerať napríklad aj takto.

Jedno pekné aprílové popoludnie som sa rozhodol odísť z práce trochu skôr a opäť po dlhšom čase navštíviť kostolík Svätého Michala Archanjela v Dražovciach. Oblaky na oblohe vyzerali skutočne úchvatne a sem-tam presvitajúce Slnko sľubovalo zopár príležitostí na urobenie peknej fotky - aspoň čo sa týkalo neskorého popoludnia. Po mojom príchode Slnko na pár minút vykuklo, no skôr, než som sa stihol pripraviť, opäť zašlo za oblaky. Okrem mňa sa po brale motala staršia pani s manželom. Nabádal som ju, nech pár minút počká, pretože Slnko opäť vyjde a bude to minimálne také pekné, ako pred pár minútami. Manžel sa však dožadoval odjazdu a tak som ostal fotiť sám. O niečo neskôr bola moja trpezlivosť odmenená aspoň v takejto forme.

V máji som strávil 9 dní ako fotograf tenisového turnaja Empire Slovak Open v Trnave, ktorý je najväčším ženským turnajom na Slovensku. Jubilejný 10. ročník prilákal viacero známych mien vrátane bývalej svetovej dvojky Very Zvonarevovej alebo Andrei Petkovičovej s ktorou som mal česť urobiť aj svoj prvý veľký rozhovor. Super inteligentná a kultúrne založená Andrea rozhodne nesklamala. V Trnave mala pôvodne hrať aj tenisová princezná Eugenie Bouchardová z Kanady. Na poslednú chvíľu však zmenila rozhodnutie a pred ostrými zápasmi radšej zvolila tréningy vo Francúzsku. Víťazkou turnaja sa stala už zmieňovaná Viktória Kužmová. Z množstva fotiek, ktoré som urobil, je veľmi ťažké vybrať jednu konkrétnu. Vyberám si preto zápal boja ala Veronica Cepede-Royg. Tejto sympatickej tenistke z Paraguaja sa na dvorcoch TC Empire už dva krát podarilo dostať sa až do finále. Oba razy však ťahala za kratší koniec.

Jún je u nás tradične spojený s výskytom popoludňajších búrok. A to znamená veľa príležitostí pre dramatickú krajinársku tvorbu. Ale ako je už zvykom, najkrajšie a najdramatickejšie búrkové mračná sa vyskytli v čase, kedy som bol zaneprázdnený fotením pre klienta. Hneď ako to bolo možné, vybral som na sa miesto, ktoré sa mi už dlhšiu dobu nedarí odfotiť podľa predstáv. Buď nespolupracuje obloha, alebo nie je pekne osvetlené popredie. Ani teraz už obloha nebola ideálna. Konečne sa podarilo aspoň to popredie.

V podstate na tom istom mieste vznikla aj fotka mesiaca júl. Zbadáte spoločné prvky oboch fotiek? Opäť v tom mala prsty podvečerná búrka, ktorá okrem dramatického svetla vyčarovala aj príjemný bonus. Traktoristi a kombajnisti sa tam našťastie nevyskytovali. Inak by som im musel povedať: "Neotravujte, tu sme pri fotení dúhy." Tento svetelný zázrak v spojení s rozumnou kompozíciou sa mi doteraz nikdy nepodarilo odfotiť.

Koncom mesiaca som tradične navštívil jazdecké podujatie v Šamoríne. Ako to už tento rok býva, plánovaná návšteva sobotného programu vrátane populárneho večernej session pod umelým osvetlením nevyšla. Musela postačovať iba popoludňajšia návšteva. Všetko zlé je však na niečo dobré. Podarilo sa mi urobiť zrejme moju najmilšiu fotku z konského prostredia.

V mesiaci august sa tento krát nič zásadné neudialo a poďme preto na september. Okrem už tradičného (a tento rok pre mňa vizuálne nie príliš uspokojivého) leteckého dňa SIAF sa všetko točilo ohľadom výletu do Dolomitov. Bolo skvelé byť späť po piatich rokoch a tento krát aj s konkrétnym plánom, čo a kedy fotiť. Samozrejme, v krajinárskej fotografii môžete plánovať koľko len chcete. Ak však nemáte šťastie, odídete s dlhým nosom. Dobrým príkladom je aj fotka známej formácie Cinque Torri, ktorá vznikla hneď prvý večer. Celá svetelná show trvala menej ako minútu a ak by som nebol pripravený, nebolo by z toho nič. Fotky z Dolomitov, ako aj zážitky, strasti a útrapy si zaslúžia samostatný blog, ktorý hádam pripravím v najbližšej dobe. Dovtedy si aspoň niektoré z nich môžete pozrieť na mojej stránke.

V októbri som sa na jeden deň vybral do Banskej Šiavnice. Keďže túto návštevu vrátane fotiek som len pred pár dňami zosumarizoval tu na blogu, uvediem iba moju najobľúbenejšiu fotku, ktorá sa mi v ten deň podarila.

Začiatkom novembra som využil priaznivé počasie a pokúsil sa zachytiť posledné zvyšky jesenných farieb v Malých Karpatoch. Dovtedy sa buď nedalo z časových dôvodov alebo nebolo vhodné počasie (predovšetkým silný vietor, ktorý prakticky znemožňuje fotenie vo vnúti lesa). Výber už tradične padol na okolie Smoleníc. Les sa postupne menil od slnkom zaliateho vstupu, cez uniformné svetlo vo vnútri bez prenikajúcich slnečných lúčov až po toto...

V polovici decembra sa západné Slovensko zobudilo do zasneženého rána. Ja som sa chystal na svoje posledné popoludňajšie fotenie adventnej akcie a nesmierne ma škrelo, že mi to celé divadlo opäť ujde. Ako to už býva, v našich končinách sa sneh dlho neudrží. A keby aj vydržal do nasledujúceho dňa, čerstvá nádielka má svoje nezameniteľné čaro. Oželel som preto obed a aspoň na chvíľu som sa vybral do lesa, ktorý som už pár rokov nenavštívil. Po zhruba pol hodine hľadania kompozície som našiel.

Ako som rok začal, tak som ho aj skončil - návštevou biatlonových pretekov, ktoré sa medzi sviatkami konali v Osrblí. Doteraz si však kladiem otázku, čo sa tam vlastne dialo a prečo som tam vlastne nič poriadne neodfotil. V živote sú však aj dni, kedy to proste "nie je súdené." Treba to jednoducho akceptovať a ísť ďalej.

A to je pre tento rok všetko. Želám Vám všetko najlepšie v roku 2019!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šteňo skončí ako prednosta neurochirurgie

Šteňa sa rozhodla odvolať šéfka Univerzitnej nemocnice Bratislava.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

V Smere sa vedia aj odznámiť

Sledujeme ďalší príklad krízovej komunikácie Smeru.


Už ste čítali?