Na potulkách jesennou Banskou Štiavnicou

Autor: Milan Hutera | 13.12.2018 o 8:30 | Karma článku: 3,66 | Prečítané:  1389x

Ako hovorí staré známe príslovie "čo môžeš urobiť dnes, odlož radšej o dva mesiace." Preto sa v tomto už prudko predvianočnom čase vrátim k jednému októbrovému dňu, ktorý som strávil v Banskej Štiavnici odetej do jesenných farieb.

Od mojej poslednej letnej návštevy Banskej Štiavnice uplynul viac ako rok. Pôvodne som sa chcel vrátiť oveľa skôr. Keďže rekonštrukcia kalvárie sa mala skončiť až niekedy v lete tohto roku, svoju ďalšiu návštevu som preto posunul. Potom to prišlo. Termíny, pracovné povinnosti, nevyhovujúce počasie. V kalendári sa na poslednú chvíľu objavila malá, jednodňová medzierka, bez možnosti prenocovania. A keďže polovica októbra už znamená veľký potenciál farebnej jesene, nebolo veľmi nad čím uvažovať. Ako to celé dopadlo?

Z domu odchádzam s asi pol hodinovým meškaním. Temná, zamračená obloha po pár sto metroch plynulo prechádza od mrholenia až po lejak. Priam úžasný začiatok dňa. Kdesi za Nitrou dážď našťastie ustáva a pred Tekovskými Nemcami som svedkom úžasne farebného východu Slnka. Do mesta prichádzam... povedzme, že včas. Ale tá chýbajúca pol hodina by padla vhod.

Pomerne dlhý čas trávim pri prvej priorite dňa - rannej panorámy Starého zámku a okolitých budov. Slnko a oblaky však moju túžbu zväčša nechápu. Povedľa postupne prechádza zopár áut, ktoré vezú svojich majiteľov do práce a tradične ležérnym tempom aj smetiarsky Multicar. Len čo sa stratili z dohľadu, Slnko a oblaky sa konečne dohodli na spolupráci a ja som mohol urobiť jednu či dve podarené fotky. Prítomnosť jesenných farieb v popredí ma na jednej strane potešila. Na druhej však trochu zarmútila. Čoskoro bude podstatnú časť tejto mestskej panorámy prekrývať strom.

Slnko príjemne svieti ďalej a ja sa ponáhľam na svoje ďalšie stanovisko. V rannom svetle a teplých slnečných lúčoch je výsledok oveľa prívetivejší, ako počas minuloročného zamračeného letného popoludnia.

Tak ako minulý rok nesmie chýbať nejaký detail okien. Tento krát si vyberám kombináciu ošarpanej a trochu zrekonštruovanej fasády.

Nasleduje krátky pohľad do Starozámockej ulice. Keďže je orientovaná zo severu na juh, v rannom svetle a oblačnej oblohe mi to najlepšie vyšlo v čierno-bielej. Pri niektorej z budúcich návštev sa hádam podarí večerná fotka s nasvieteným hradom. Počas mojej predchádzajúcej návštevy minulé leto svetlá z doteraz neznámeho dôvodu nesvietili.

Pohľad na Starý zámok z protiľahlého kopca odhalil plnú krásu jesene. Zdá sa, že na svoju návštevu som vybral úplne optimálny deň.

Jeseň prišla už aj do samotného mesta. Na známej vyhliadke trávim chvíľu a hľadám podľa možnosti najzaujímavejší zhluk domčekov.

Pred pol desiatou sa už cielene vyberám do Starého zámku. Prekvapilo ma, že v polovici októbra je zámok otvorený už od ôsmej rána. Samotný zámok veľmi vysoký a hradby, po ktorých sa dá prechádzať, sa na niektorých miestach nachádzajú iba pár metrov od jeho stien. Odfotenie nádvoria v rannom svetle teda nie je vôbec jednoduché. Po návrate domov som sa potešil. Nielen že sa všetko všade pomestilo, ale všetko je plus mínus správne zobrazené aj po architektonickej stránke.

Známy antikvariát na Námestí Svätej Trojice je vždy príjemným miestom pre krátku, alebo aj dlhšiu návštevu. Oproti benátskej Acqua Alte je miniatúrny, no rovnako čarovný. Nehovoriac o tom, že v ňom vládne oveľa väčší poriadok. Knihu, ktorú som zháňal som aj našiel. Na moje prekvapenie však bola v odlišnej jazykovej verzii. Odišiel som teda aspoň s pár fotkami.

Moje potulky po uličkách pokračujú hľadaním istých starých dverí. Pri mojej minulej návšteve ma zaujal pekný kontrast medzi červenou a krémovou farbou, ako aj pekné vyrezávané a kované detaily. Urobil som však jednu chybu - odfotil som si ich iba do mobilu. Moje pevné odhodlanie túto chybu napraviť však nateraz skončilo neúspechom. Na mieste, kde som si myslel že budú, sa nenachádzali. Odfotil som si teda aspoň tieto.

Pred aj po hľadaní inkriminovaných dverí trávim na mieste, ktoré je vzdialené len na skok od hlavnej ulice. Zaujalo ma tým, ako sú budovy poukladané a tým, ako zobrazujú banskoštiavnické cestičky a chodníky.

Ranný čas však výrazne pokročil, svetlo už nie je také pekné a oblohu postupne obsadzuje nevýrazná masa oblakov. Tu sa potvrdzuje stará známa fotografická pravda. Môžete nájsť peknú kompozíciu. Dokonca ju môžete zvládnuť aj po technickej stránke. Ale pokiaľ nemáte šťastie na svetlo, úžasná fotka z toho jednoducho nebude.

Avventura italiana

Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Aj keď po predchádzajúcom nezdare s dverami by som túto formulku asi nemal používať. Bolo to pred dobrými sedemnástimi či osemnástimi rokmi. Počas teplého letného popoludnia sedíme s rodičmi kdesi na známej terase (nachádza sa na ulici  Andreja Kmeťa) a obedujeme typické miestne jedlo, ktoré určite jedla aj Mária Terézia - pizzu. Bola otrasná! O nejaký čas, pri prvej sérii Slovensko hľadá Superstar, sme sa dozvedeli, že aj Zdenka Predná začínala ako servírka v banskoštiavnickej pizzérii. Dlho sme viedli debaty o tom, či sme tú hroznú pizzu jedli v tej istej reštaurácii. Frekvencia mojich výletov do okolia Štiavnice sa neskôr začala znižovať a prišlo aj osemročné obdobie bez jedinej návštevy. Vždy však mali jedno spoločné. Stravovaniu v meste som sa vyhýbal.

Tento krát som však to riziko musel podstúpiť. Prežívať celý deň na gumových medvedíkoch, obzvlášť pri nachodení zhruba desiatich kilometrov, nie je práve ideálne. Zhruba o pol druhej som pri chôdzi späť do mesta otvoril appku Tripadvisor, aby som zistil, čo sa mi ponúka. Kaviareň, kaviareň, pizzéria, kaviareň, pizzéria, pizzéria, pizzéria. Zrazu pri mne zastaví auto s označením "rozvoz pizze" (nežartujem!). Zrejme je to znamenie, že mi nič iné ako pizza neostáva. Nakoniec som riskol návštevu jednej pizzérie v samom srdci mesta. Pohľad na všetky tie šialené kombinácie prezrádzal, že tento obed bude s najväčšou pravdepodobnosťou jedno talianske dobrodružstvo. Výsledok? Zjesť sa to dalo, ale... Fascinácia banskoštiavničanov nie práve dobrou pizzou je niečo, čo by si zaslúžilo samostatný výskum. Alebo hľadanie iných typov reštaurácií.

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

Pri návšteve najnovšej mestskej atrakcie som sa myšlienkami vrátil do svojich stredoškolských čias. V druhom ročníku nám pridelili tak trochu obávanú profesorku Slovenského jazyka a literatúry, ktorá nám zamatovým hlasom servírovala kvantá informácií o preberaných autoroch a dielach. Tie sme, samozrejme, potom museli pri ústnych odpovediach alebo písomkách dokonale ovládať. A práve návšteva zrekonštruovaného Domu Maríny a Banky Lásky vo mne vyvolala (zatiaľ nie príliš intenzívne) nutkanie tieto poznámky pohľadať.

Na jednej strane je partia zanietených mladých ľudí, ktorí zážitkovým spôsobom prezentujú príbeh Andreja Sládkoviča a Maríny Pischlovej ako najúžasnejší love story na svete. Na druhej strane dôsledne zamknutý článok Petra Gettinga, ktorý zhodou okolností vyšiel dva dni po mojej návšteve a ktorý konštatuje, že celá táto aféra s Marínou asi až taká „chrumkavá“ nebola.

Niekde v strede sú zástupy žiakov a študentov s ich učiteľským sprievodom. V deň mojej návštevy sa ich tam nahrnulo toľko, že prvú voľnú vstupenku som si mohol kúpiť až na 15. hodinu. Zaujímalo by ma, ako prebieha následná diskusia na hodinách literatúry o tom, čo žiaci na výlete videli a zažili. Priklonia sa na stranu idealizovanej verzie? Alebo zvíťazí realistický pohľad podporený výpoveďou historičky SAV? A ako by to celé videli milióny obchytávačov prsníka sochy s najväčšou pravdepodobnosťou vymyslenej postavy na jednom dvore vo Verone? Teda keby vôbec tušili, že existoval nejaký Sládkovič a Marína... Mám také tušenie, že pravda (ako to obyčajne býva), je zrejme niekde uprostred...

Po zážitkovej prehliadke majú návštevníci možnosť stráviť pár minút v samotnej banke. Tá je zároveň jediným miestom, kde je dovolené fotiť. Ešte že sme tam boli iba štyria (aj so sprievodkyňou). Kvôli všadeprítomným zrkadlám je urobenie fotky bez ľudí oveľa náročnejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Pred mojou poslednou zastávkou v rámci jesenného výletu mi nedalo opäť sa zastaviť na známej vyhliadke na staré mesto a Kalváriu. Obloha už nie je ktovie aká vľúdna, to ma však neodradilo od toho, aby som pobudol pár minút a urobil fotku.

Túto scénu som fotil už tri krát a vždy s iným výsledkom. Prvý krát augustové neskoré popoludňajšie slnko osvetľovalo celé mesto a na oblohe sa na pár minút objavili kopovité oblaky. Druhý krát počas skorého júnového popoludnia slnko na moment vykuklo spoza tmavých oblakov. Tento krát sa slnko už neukázalo a jednoliata masa oblakov takmer kopírovala farbu niektorých plechových striech. Nečudujte sa preto fotografom, že si neustále chcú fotiť rovnaké scény a pohľady. Kompozícia je možno rovnaká, ale vďaka svetlu to nikdy nie je to isté.

Hádam už nespadne

Keď sa povie Banská Štiavnica, každý, kto tam aspoň raz bol, si vybaví jej najvýraznejšiu pamiatku. Baroková kalvária, ktorá sa nachádza na Ostrom vrchu (Scharfenberg) vo východnej časti mesta je jednou z najkrajších a najvýznamnejších pamiatok tohto typu v Európe. Pozostáva z troch kostolov, devätnástich kaplniek a súsošia Panny Márie. V roku 2007 bola zaradená na zoznam sto najohrozenejších pamiatok sveta.

Pri hornom kostole som bol doteraz iba jeden krát - v roku 2008. S kamarátmi sme sa vyštverali až hore, aby sme si tú ošarpanú nádheru pozreli zblízka. Po výstupe na vrchol nás privítal príslušník ktoréhosi kočovného kmeňa, ktorý používal horný kostol ako svoje prechodné bydlisko. Vraj: "Vitajte na vrchu banskoštiavnickej kalvárie. Poďte sa pozrieť." a "Ja tu momentálne bývam." S obavou sme nahliadli dovnútra a nedalo nám nevšimnúť si krásne fresky a ostatnú nádheru. Samozrejme, v najrôznejšom štádiu vybývania. Čoskoro po tejto príhode sa začalo výrazne hovoriť o potrebe záchrany. Chvála Bohu. Po zhruba desiatich rokoch som na rovnakom mieste počas poludňajšej prvej návštevy našiel zopár turistov a troch robotníkov, ktorí dokončievali nejaké drobnosti okolo kostola.

Hlavnou funkciou ktorejkoľvek kalvárie je znázornenie krížovej cesty a zvyčajne je postavená na kopci. Väčšina krížových ciest zobrazuje odsúdenie Ježiša Krista, jeho cestu Jeruzalemom, ukrižovanie a smrť. Niektoré nich zobrazujú aj udalosti pred alebo po udalostiach Veľkého piatku. O Poslednej večeri, ktorá predchádzala odsúdeniu a ukrižovaniu, sa šíria aj rôzne neoficiálne teórie. Podľa jednej z nich sa vraj Ježiš po tom, čo sa prvý krát po zmŕtvychvstaní zjavil Apoštolom, opýtal: "Chlapi, čo sme to vlastne minulý štvrtok vystrájali? Po tom našom fláme som bol tri dni mŕtvy..." Ako tak pozerám na výjav poslednej večere na oltári v dolnom kostole a výrazy tvárí zúčastnených, táto otázka vôbec nemusela byť úplne od veci...

Podvečer pod Kalváriou je mimoriadne rušný. Na malom parkovisku sa schádzajú autá plné mladých rodín s deťmi a domácimi miláčikmi. Niektoré z detí si priniesli šarkany, ale keďže vládlo prakticky bezvetrie, lietanie sa tento krát nekonalo.

Skupinky ľudí sa postupne strácajú z dohľadu. Niektorí sa vybrali domov, no väčšina rodín s deťmi sa prekvapenie vybrala takto navečer preskúmať kalváriu. O pár minút v okolí parkoviska aj na lúke pred kalváriou nezostal nikto. Prítomnosť ľudí kdesi pod stromami naznačovali iba detské hlasy.

Jeseň pod kalváriou hrala nádhernými farbami. Tajne som dúfal, že spoza mrakov na záver dňa vykukne Slnko. Moje želanie však nebolo vypočuté. A možno je to aj dobre. Jesenným farbám oblačné dni proste svedčia.

Ostáva ešte počkať na poslednú fotku dňa. Počas oblačných dní prichádza modrá hodina o niečo skôr. Smerom od kalvárie stále počujem hlasy.

Urobím posledných pár fotiek, sadám do auta spokojne odchádzam domov. Pár pekných fotiek sa mi zrejme podarilo. No najväčší pocit spokojnosti mám zo samotnej návštevy kalvárie. Po všetkej tej dlhoročnej práci už hádam nespadne. Do skorého videnia - hádam už túto zimu (???).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Prečo si Matovič zaslúži 5,01 percenta (píše Samo Marec)

Nemusíte ho mať radi, ale bez neho to asi nepôjde.


Už ste čítali?