Na potulkách letnou Banskou Štiavnicou

Autor: Milan Hutera | 7.8.2017 o 10:00 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  2101x

Banská Štiavnica patrí k našim najatraktívnejším mestám vďaka svojej bohatej histórii a neopakovateľnému čaru. V tomto blogu sumarizujem moju nedávnu návštevu v trochu netypickom "letnom" počasí.

Koncom minulého roka som si dal záväzok: "Stráviť viac času v Banskej Štiavnici." Minulý rok som strávil jedno augustové popoludnie v uliciach tohto nádherného historického mesta a až po ceste domov som si uvedomil, že od mojej poslednej návštevy uplynulo osem rokov. Vymyslel som si preto dlhodobejší projekt, ktorý sa mi pre pracovné, študijné a iné povinnosti nepodarilo až doteraz začať. Keď sa koncom júla objavila príležitosť na necelé dva dni zanechať každodenný zhon, neváhal som ani chvíľu. Leto mi síce do cesty za vysnívanými fotkami prihralo pár komplikácií, ale to už akosi k mojim "fotopotulkám" patrí.

Svoje putovanie začínam v kaštieli v neďalekom Svätom Antone, keďže som tu ubytovaný (v dedine, nie v kaštieli :-). Hŕstka turistov čaká na popoludňajší vstup do expozície a sú možno aj trochu radi, že pred hustými mrakmi veštiacimi dážď sa schovajú v útrobách kaštieľa. Na nádvorí sa pohybuje jeden či dvaja ľudia. Sotva som vytiahol foťák z batohu, z ktorýchsi dverí sa vynoril starší pán v poľovníckom mundúre a z diaľky na mňa volá: "Nebudete to mať pekné kvôli tomu pódiu, foťte iba hornú časť.", "To nevadí, rád prídem aj potom, keď tam už nebude," odpovedám a pýtam sa, kedy tam to pódium nebude...

Návštevníci miznú so sprievodkyňou v kaštieli, z oblohy začína trochu "mrndoliť" a ja svoju pozornosť upriamujem na niektoré detaily kaštieľa a na fontánu v strede nádvoria. Dážď je našťastie minimálny a ja pokračujem vo fotení. Od chrbta zrazu počujem dupot. K fontáne pribehne malá návštevníčka a pýta sa ma, čo fotím. Ukázal som na "žabu" v základni fontány. Aj keď po preskúmaní fotky ide skôr o sumca alebo podobnú rybu.

Presúvam sa do mesta a na začiatku idem po tzv. "fotkách istoty". Po minuloročnej návšteve už na pár miestach viem, čo a ako zhruba funguje. Počasie je však proti a pýta si trochu experimentovania. V počasí s čoraz šedivejšou oblohou sa štiavnické strechy zdajú byť jediným schopným objektom. Hoci na nich nie je typicky žiadaná "červená škridla" (najmä Američania milujú červené škridly...), aj plech a drevo má svoje čaro. Nehovoriac o tom, že kvôli návalom snehu, ktoré Štiavnica v minulosti zažívala, ide v podstate o nutnosť. Po chvíli hľadania nachádzam peknú kompozíciu, aj keď nabudúce ju ešte trochu vylepším. Kúsok satelitu tam rozhodne nepasuje.

Skvelé je, že o pár metrov ďalej nachádzam hneď dve scény, s ktorými sa oplatí pracovať. Pohľadu smerom k Starému zámku s dvoma hodinovými vežami chýba už len krajšie svetlo. "Zajtra...," pomyslím si.

Dvojica okien na zrekonštruovanom pivovare/reštaurácii však "funguje" za každého počasia.

Počasie sa stále zhoršuje, ale ja napriek tomu smerujem k Starému zámku. Po ceste sa zastavujem v známom antikvariáte na námestí Svätej Trojice, hoci obloha pomaly začína servírovať ďalšiu porciu dažďa. Rovnaký nápad ako ja (pohľadať tú knihu, ktorú som si minulý rok mal kúpiť a nekúpil a zároveň sa trochu schovať) dostáva pomerne veľa ľudí. Knihu, samozrejme, medzičasom predali (alebo len preložili na iné miesto). Z davov v stiesnených priestoroch mám mierne panické záchvaty a radšej pokračujem do Starého zámku. Tesne pred cieľom začína pršať. Nie ako z krhly, ale ako z hasičskej hadice. Chvíľu sa schovávam pod bránou a po chvíli usudzujem, že momentálne nemá nič význam. Volím teda smer Svätý Anton, aby som si trochu oddýchol a počkal, či sa počasie k večeru nevylepší. Po ceste som zmokol do nitky, zažil ešte pár intenzívnych prehánok, no nakoniec som sa o pár hodín do Štiavnice vrátil.

Návšteva Starého zámku, kde som doteraz nikdy nebol, sa odkladá na zajtra. Do mesta sa dostávam dávno po otváracích hodinách a preto som sa zameral na ďalšiu scénu z môjho "bucketlistu" - celkový pohľad na zámok.

Z rovnakého miesta neskôr vidím krásne, do žlta sfarbené oblaky alebo dúhu za Novým Zámkom. Z technického hľadiska však nie som s týmito fotkami spokojný a preto ich tu neprezentujem. Jedno z pravidiel krajinárskej fotografie hovorí, že netreba slepo ísť za konkrétnou, hlavnou scénou. Je dobré sa trochu poobzerať a nájsť niečo, čo na prvý pohľad nemusí byť práve najatraktívnejšie. Často vzniknú krajšie fotky práve toho obyčajného, neatraktívneho alebo skrytého. Kdesi v diaľke vidím starý banský komín "uprostred ničoho". Keď sa k tomu pridali perfektné atmosférické podmienky, bolo jasné, že musím zrealizovať pokus o ďalšiu zaujímavú fotku.

Po odfotení komína trávim dlhé chvíle pozeraním na Starý zámok a čakaním, kedy sa zapne jeho vonkajšie osvetlenie. Keď už začínalo byť jasné, že sa tak nestane, pobral som sa po známych cestičkách späť do mesta. Cestou k Starému zámku ešte stihnem urobiť jednu-dve fotky páru v najlepších rokoch a o malú chvíľu realizujem ďalšiu odskúšanú kompozíciu. Ťažké oblaky a jemná pozápadová žiara Novému zámku svedčia. Len keby sa v jeho blízkosti nenachádzal jeden z mnohých hriechov socializmu - nepekná trafostanica.

"Ešte, že je všetko tak blízko..." hovorím si po ceste na Námestie Svätej Trojice, ktoré je od Starého zámku naozaj iba na skok. O chvíľu už stojím na vopred vybranom mieste a fotím morový stĺp v strede námestia. Dojem kazí "voľne pohodené" auto a stále nenasvietený Nový zámok. Výrobe fotky venujem minútu-dve, keďže svetlo kvôli oblačnosti ubúda rýchlejšie ako zvyčajne.

Rýchlo sa presúvam na Radničné námestie, ktoré bude v tento upršaný deň poslednou lokalitou na fotenie. Plán robiť panorámu čo možno najkvalitnejšie vzhľadom na okolnosti a stále slabnúcejšie svetlo rýchlo zavrhujem. Volím "prijateľné" nastavenia, aby som skúsil, či je panorámu vôbec možné poskladať a či má vôbec zmysel venovať jej zvýšené úsilie.

Na ceste a chodníkoch totiž panuje napriek pokročilej hodine a nie práve ideálnemu počasiu celkom slušný turistický ruch. "Až mi je to divnô..." ako by povedal Jaro Filip. Tým sa ale potvrdzujú moje myšlienky, ktoré som napísal na začiatku roka v sumarizačnom blogu venovanému roku 2016. Ak bude Štiavnica vynovená a podľa možnosti sa minimalizujú hriechy minulého režimu, poľahky môže konkurovať aj takým mestám ako je Florencia. Mesto sa postupne rekonštruuje a jeho krásy objavuje čoraz viac zahraničných turistov.

Práve skupinka mierne podgurážených mladých Nemcov sa pri mne pristavuje. Jeden z nich ukazuje na svietiace hodiny a po anglicky sa ma pýta, či každú pol hodinu robím fotku tých hodín... (???) Odpovedám mu, že fotku robím práve teraz a že nech sa nehnevá, ale času je už veľmi málo a veľmi by ma potešil, ak by pokračoval so svojimi kamarátmi do svojej pôvodne zamýšľanej destinácie. Len sa zasmial a o chvíľu sa aj s priateľmi stratil v ktorejsi ulici. Panoráma sa aj napriek sťaženým podmienkam celkom podarila. Nabudúce to chce prísť o niečo skôr...

Počas krátkej jazdy do Svätého Antona previzualizujem zajtrajšie ráno. Previzualizácia je technika, ktorú výrazne presadzoval svetoznámy americký fotograf Ansel Adams. V podstate sa jedná o predstavenie si finálneho výsledku ešte pred tým, ako vôbec stojíte na mieste a fotíte. Na úspešné vykonanie previzualizácie v krajinárskej fotografii je nevyhnutné poznať samotný subjekt a to, v ktorom čase dňa je tento subjekt najkrajšie nasvietený. Počas mojich vyše 17 000 krokov, ktoré som v tento deň po meste urobil, som si našiel dve scény, ktoré sú podľa všetkých indícii "rannými scénami." Najkrajšie svetlo na ne svieti hneď po východe Slnka.

Previzualizujem aj počas noci, keďže som ani oka nezažmúril. "Mám problém," hovorím si v duchu. Ak sa neviem so železnou pravidelnosťou vyspať v cudzom hoteli, to je celkom normálne. Ale ak neviem spať ani v rodinných priestoroch, kam s prestávkami chodím už takmer dve desaťročia a v prítomnosti členov rodiny, to už je na zamyslenie. Budík ani nemusí zvoniť a ja som hore. Otvorím dvere chalúpky, vykuknem von, v duchu zaznie škaredé slovo a idem späť do postele. Obloha je rovnako zamračená ako v predchádzajúce popoludnie a žiadny pekný východ Slnka sa tým pádom nekoná. Oblačno, miestami fašírky, trvá zhruba do obeda.

Tesne po jednej hodine popoludní vykukli prvé lúče a ja už viem, že na moje previzualizované scény je už neskoro. Napriek tomu si jednu na nečisto skúšam, aby som vedel aké nastavenia voliť nabudúce. Nakoniec to nie je až také zlé...

Moju pozornosť okrem tejto veľkej scény upútajú aj okná meštiackych domov. Úloha číslo jeden - eliminovať rad zaparkovaných áut.

Ešte pred návštevou tejto scény som sa však zastavil o pár ulíc ďalej na vyhliadke, z ktorej som deň predtým urobil fotku striech. Zažívam milý "celebrity sighting" v podobe Milana Lasicu a Magdy Vášáryovej. Pozdravím sa a rýchlym krokom sa presúvam najprv k mojej vyhliadnutej panoráme a potom (konečne) do Starého zámku.

V Starom zámku som vôbec po prvý krát, takže návšteva má skôr poznávací charakter. Čo sa dá a čo sa nedá. Počasie sa už začína podobať na leto, čo oceňujú aj tri či štyri rodiny, ktoré sa motajú po nádvorí.

Hradby Starého zámku ponúkajú zaujímavé pohľady na mesto. Práve kopcovitý terén dodáva mestu to pravé a nezameniteľné čaro. Z výkladu si vyberám popoludňajší pohľad na Kostol nanebovzatia Panny Márie.

Po skončení "samoprehliadky" sa ešte pokladníka pýtam, prečo nebol minulý večer zámok nasvietený a chvíľu rozjímame nad budúcimi fotopríležitosťami.

Je na čase pobrať sa domov. V Štiavnici je síce dobre, aj počasie sa umúdrilo, na fotenie až príliš. Na rozlúčkovú fotku sa vraciam na vyhliadku. Lasica bol síce už dávno preč, ale posledné zvyšky ťažkých oblakov stáli za túto, už asi šiestu návštevu. Horný kostol slávnej Štiavnickej kalvárie, ktorý je pomyselnou korunou tohto výhľadu, začali rekonštruovať tesne pred mojou návštevou. Ide o poslednú fázu rekonštrukcie tejto unikátnej pamiatky. Po obnove bude určite na fotkách vyzerať skvele. 

Pre tento krát je to síce všetko, ale už teraz sa teším na ďalšiu návštevu. Pozitívne je, že som zredukoval frekvenciu návštev z 8 rokov na necelý rok. To je, myslím, dobrý predpoklad na to, aby som sa do Štiavnice vrátil ešte skôr, ako v júni 2018...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prečo sa na verdikt v nástenkovom tendri čakalo desať rokov?

Prípad stále nie je na konci. Odvolanie exministrov bude riešiť Najvyšší súd, ktorý naťahuje aj kauzu tunelovania nebankovky, za ktorou je Jozef Majský.

TECH

Microsoft vydal veľkú aktualizáciu pre Windows. Pozrite si novinky

???????Je zadarmo pre všetkých používateľov Windows 10.


Už ste čítali?