Môj rok 2016 vo fotografiách

Autor: Milan Hutera | 30.12.2016 o 11:30 | (upravené 30.12.2016 o 15:36) Karma článku: 5,66 | Prečítané:  723x

Rok 2016 prešiel ešte rýchlejšie ako rok 2015 a je čas bilancovať. V tomto retrospektívnom blogu som sa poohliadol za fotografiami, ktoré som urobil počas posledných dvanástich mesiacov.

Úvodom by som rád poďakoval všetkým, ktorí čítali a komentovali moje blogy v uplynulom roku. Niektoré moje zážitky zaujali administrátorov a boli propagované na hlavnej stránke SME.sk, preto bolo čítajúcich aj komentujúcich viac ako obvykle.

Rovnako ako minulý rok, aj tento rok budem anglickú verziu tohto blogu prihlasovať do blogového projektu amerického fotografa Jima Goldsteina. Princíp projektu je jednoduchý. Každý kto sa chce zúčastniť, zostaví koncoročný výber jeho najlepších/najobľúbenejších/najmilších fotiek a výsledok vo forme blogu, či galérie odošle prostredníctvom formulára. Začiatkom januára je potom zverejnený zoznam všetkých blogov, ktoré stihli ich autori prihlásiť. Je to dobrý spôsob vidieť celoročnú prácu ľudí, ktorých ste predtým nepoznali a spôsob nadväzovania nových virtuálnych alebo aj osobných kontaktov. Vždy sa teším na svojich obľúbených fotografov a už teraz viem, že vo veľkej časti blogov z jubilejného desiateho vydania projektu Jima Goldsteina, nájdem inšpiráciu do ďalšej práce.

Prečítajte si tiež:

Tento rok však nebol len o príjemných stránkach fotenia. Leitmotívom veľkej časti roka sa stalo neoprávnené používanie mojich fotiek. A tak som musel vynakladať značnú energiu na riešenie problémov, ktoré ani problémami nemuseli byť, keby ľudia a médiá s celoslovenským dosahom ovládali zákony. Nakoniec sa všetky problémy (aspoň tie, na ktoré som prišiel) vyriešili. Problémy zneužívania obrazového materiálu začínajú byť čoraz vypuklejšie - najmä pre naozaj mylnú predstavu neznalých zákona, ktorí si myslia, že všetko, čo je na sociálnych sieťach môžu bezodplatne použiť a zaobaliť to formulkou "zdroj: archív."

Fotografia ako taká sa stáva čoraz nákladnejšou a ľudia pracujúci na voľnej nohe naozaj nemôžu donekonečna robiť za fotokredit, ktorý im zo zákona aj tak patrí a potrebujú dostať primerane zaplatené. Nielen za svoj čas, ale aj na údržbu a vylepšovanie svojej fototechniky, ktorá v porovnaní s nedávnou minulosťou zdražela v mnohých prípadoch aj o 50%. Príbehy, argumenty a paragrafy troch prípadov, ktorým som musel čeliť, by vystačili na samostatný článok. Nebudem preto teraz plytvať miestom a radšej sa budem venovať príjemnejším témam.

Poznámka: V článku odkazujem na niektoré iné, skôr publikované blogy alebo galérie, ktoré sú umiestnené na mojej osobnej stránke.

Január som začal na biatlonovom Viessmann Pohári, ktorý sa tradične konal v Osrblí. Biatlon nie sú len Svetové poháre, majstrovstvá sveta, olympiády, či IBU Cup-y. Na týchto pretekoch súťažia budúci reprezentanti a reprezentantky, veteráni, ale aj zanietení fanúšikovia biatlonu. Prvý mesiac roka 2016 sa však niesol v znamení posledných dní výstavy Titanic. V porovnaní s inými výstavami, ktoré sme na Slovensku mali možnosť v minulých rokoch vidieť, nebola výstava venovaná najslávnejšej lodi sveta až taká veľkolepá. Jej krása spočívala v detailoch a množstve informácií, ktoré sa návštevníci mali možnosť počas zhruba dvoch hodín dozvedieť. Zo súboru fotiek vznikol aj tento foto blog, v ktorom vraj výstava vyzerala lepšie ako v skutočnosti.... aspoň podľa názoru niektorých návštevníkov.

Vo februári sa vo veľkom športovalo. Prvý februárový víkend čakal na naše tenistky v rámci 2. svetovej skupiny Pohára federácie silný tím Austrálie na čele s nepríjemnou Samanthou Stosurovou. Napriek tesnej prehre našich videlo Národné tenisové centrum dramatické zápasy a o osude celého stretnutia rozhodla až záverečná dramatická štvorhra.

Nasledujúci víkend bol opäť v znamení biatlonu - v Osrblí sa konalo 7. kolo IBU Cup-u. Napriek tomu, že v biatlone ide len o "druhú ligu" sa v Osrblí predstavili aj niektorí zaujímaví pretekári. Triumf v najnáročnejších individuálnych pretekoch si pripísal Matvej Jelisejev, ktorý sa od sezóny 2016/2017 výraznejšie presadzuje aj vo Svetovom pohári. Pozornosť pútal aj silný nórsky tím na čele s hviezdou Tiril Eckhoffovou, či stálicou Svetového pohára Fanny Horn-Birkelandovou.

Po prehre s Austráliou sa v apríli slovenské tenistky opäť museli zachraňovať v 2. svetovej skupine Pohára federácie - tento krát proti Kanade. Výborná forma Dominiky Cibulkovej, ale aj absencia kanadskej jednotky Eugenie Bouchardovej prispeli k tomu, že aj v roku 2017 budeme mať šancu bojovať o návrat do najvyššej skupiny Pohára federácie. Kanadu sme zdolali 3:2.

Tesne pred Pohárom federácie som spolu s pár kamarátmi navštívil krásnu Florenciu. Z mojich večerných a skorých ranných potuliek po tejto kolíske Renesancie vznikol čitateľsky úspešný blog

Verím, že čoskoro sa do Toskánska vrátim opäť a jednou z krátkych zastávok bude opäť aj Florencia, aby som si do archívu doplnil ďalšie fotky, ktoré mi pri prvej návšteve unikli.

Máj odštartoval výborným, no na fotenie chudobným koncertom Hansa Zimmera. Organizátori totiž povolili fotiť iba prvú skladbu, ktorá sa podľa môjho názoru odohrávala v tom najmenej prívetivom osvetlení z celého koncertu. V polovici mesiaca som na dva dni a tak trochu pre zábavu fotil najväčší ženský tenisový turnaj na Slovensku a na konci mesiaca zavítal na pekný, no v porovnaní s minulým rokom trochu pokrivkávajúci, stredoveký festival Rotenstein. Tesne predtým som však, podobne ako minulý rok, na krátko zavítal do Prahy.

Pred samotnou cestou som niekoľko dní sliedil kade-tade, aby som sa trochu inšpiroval a opäť nerobil tie isté fotky, ktoré som si odfotil už pri dvoch minulých návštevách. Inšpiráciou na tomto jednodňovom výlete mi bola slovinská fotografka Ana Pogačar. Jej fotka Karlovho mosta a jeho okolia z Petřínskej veže bolo niečo, čo som z Prahy predtým nevidel. Po návrate domov som sa až zhrozil - predlohu sa mi kompozične podarilo zreplikovať takmer na sto percent. Ešte aj svetelné podmienky boli takmer identické, no v ten májový deň viditeľnosť trochu kazil opar. Výhľad na Prahu je skutočne pekný a len na tomto malom "výreze" sa dá narátať zo dvadsať veží. Myslím, že autor výrazu "Stovežatá Praha" ten počet veží trochu podcenil.

Po ceste z vyhliadky do hotela som to vzal cez nádvorie Pražského hradu. Akési zátarasy som registroval už večer predtým, no teraz sa na námestí pohybovali aj veľké zástupy ľudí. V tom ku mne pristúpil akýsi mladík. "Dobrý deň, nechcete sa ísť pozrieť zadarmo na klenoty?" Skôr ako som vôbec stihol zareagovať, pokračuje "Poďte, mám lístok navyše teraz na 20:00, vstup je za 5 minút." Stále v šoku som poďakoval a núkal som, že za lístok zaplatím. "To je v poriadku," odpovedá mladík a vedie ma ku skupine rovnako mladých kolegov z práce. Až potom mi prišlo, o čo sa tu vlastne jedná - pri príležitosti 700. výročia narodenia Karla IV. vystavovali na hrade originálne korunovačné klenoty. Aj v predposledný deň, kedy boli klenoty vystavené, si ich chceli pozrieť zástupy ľudí. Pomaly sme sa posúvali radom, prehodili pár slov, až sme sa po asi pol hodine dostali k vitríne.

A tam ležali... pod nánosmi a prachu, za hrubým zvlneným sklom a ako inak - škaredo nasvietené. Aspoň tak, som to musel vnímať z fotografického hľadiska. Bolo však krásne vidieť ich a týmto ešte raz ďakujem za lístok a za tú inšpiráciu, ako urobiť radosť náhodnému, neznámemu okoloidúcemu.

V júni na mňa prišla akási úzkosť. Doteraz som veľa "športoval", celkom dosť "cestoval", ale relaxu v podobe krajinárskej fotografie bolo minimum. Dlhé, už takmer letné, večery ponúkali dostatočnú časovú rezervu na fotenie aj počas pracovných dní. Na pekné svetelné podmienky som však vôbec nemal šťastie. Až na jeden večer. Murphyho zákon krajinárskej fotografie však vraví - "najkrajšie svetlo a farby sa zjavia tam, kde nie si, alebo kde nemáš čo fotiť." V ten večer som sa trochu neprezieravo ocitol na zarastenej ceste medzi dvoma políčkami. Takto vyzeral jeden z dvoch najkrajších západov Slnka v tomto roku....

Koncom júla som opäť pracovne cestoval do Čiech. Po celodennom fotení som sa po ceste domov rozhodol zastaviť v malebnom Mikulove a vyliezť na miestny Svatý Kopeček. Podvečerné Slnko sa opieralo do stien kostolíka Svatého Šebastiána a priľahlej zvonice. Ľudia pomaly prichádzali, odchádzali. Niektorí aj ostávali a ležiac mi v kompozícii rozoberali viac či menej pálčivé životné problémy.

Keďže som to mal domov ešte dobrých 150 kilometrov, po zhruba pol hodine som sa pobral späť k autu. "Aj tak to dnes už lepšie nebude," povedal som si. Ako sa neskôr ukázalo, túto vetu by som mohol zaradiť k tradičným perlám ako "ten kábel určite nie je pod napätím" alebo "ten krokodíl je dosť ďaleko." Z auta som totiž pozoroval asi najkrajší západ Slnka v tomto roku.

Na začiatku augusta som zašiel na jazdecký festival do Šamorína, ktorý už tradične ponúka nádherné prostredie a po skončení závodov aj exhibičné skákanie pod umelým osvetlením. V polovici mesiaca som celý týždeň strávil na najväčšom mužskom antukovom turnaji na Slovensku. Posledný prázdninový víkend som zavítal na tradičný letecký deň na Sliač, ktorý som tento rok na blogu aj trochu skritizoval. Pevne verím, že budúci ročník bude lepší.

Foto mesiaca však patrí Banskej Štiavnici, kam som na moje prekvapenie a zhrozenie, zavítal na jedno popoludnie po dlhých ôsmich rokoch. Na dôvod tohto hrozného pochybenia som doteraz neprišiel. Po výdatnom chatovom obede v kruhu rodiny som sa vybral do mesta. Počasie však foteniu veľmi neprialo. Na oblohe nebolo ani mráčika, Starý zámok bol kvôli svadbe zatvorený a tak mi neostalo nič iné, len čakať. Nakoniec sa nejaké oblaky predsa objavili, aj keď len na chvíľu.

Celkom ma potešila aj aká-taká aktivita v meste a okolí. Slávna Kalvária sa pomaly rekonštruuje a niektoré banské domy na hlavnej ulici sú skutočne krásne. Ak by sa celkovo zreštaurovala hlavná ulica spolu so všetkými pamiatkami a odstránili sa hriechy minulého režimu, Banská Štiavnica by bez problémov schovala do vrecka väčšinu iných vychytených historických miest v zahraničí. Do konca roka sa mi už do Štiavnice nepodarilo dostať a tak je fotovíkend v tomto úžasnom meste jednou z mojich priorít pre rok 2017.

Neprešli ani dva mesiace a v Mikulove som sa ocitol opäť - tento krát v rámci dvojdňového výletu do mikroregiónu Pálava. Budem už znieť ako obohratá platňa, ale foteniu ani teraz neprialo počasie. Išlo totiž naozaj o typický "lenivý August", tento krát však v prvom septembrovom týždni. Jediným východiskom teda bolo opäť večerné alebo ranné fotenie. Z "výkladu" som okrem cukroviniek Čierny princ vybral do blogu túto rannú fotku Valtického zámku.

Týždeň na to som sa mal možnosť zúčastniť slávnostného otvorenia výstavy Cosmos Discovery. Opäť ide o jednu z podobností s rokom 2015, kedy som na takmer identickú výstavu zavítal počas mojej návštevy Prahy. Slovenská verzia výstavy ponúka oveľa väčšie priestory, aj keď niektoré zaujímavé exponáty z Prahy chýbali.

Koncom októbra som absolvoval dvojdňové fotenie prestížneho tenisového turnaja série ATP 500 vo Viedni. Dojem z fantasticky zorganizovaného turnaja, ako aj množstva sprievodných podujatí, kazilo iba hrozné osvetlenie vo Wiener Stadthalle. Myslím si, že v 21. storočí a na podujatí takéhoto rangu by osvetlenie malo byť prirodzené, a nie "nechutne žlté". Zo zápasov ma najviac upútal súboj Martina Kližana a (vtedy ešte budúcej) svetovej jednotky Andyho Murrayho. Možno ide o zvláštnu voľbu, ale doteraz som presvedčený, že Martin mohol Andyho zdolať. V prvých dvoch setoch aréna doslova híkala nad niektorými výmenami, na konci ktorých sa z bodov radoval práve náš reprezentant.

Počas predĺženého konco-októbrového víkendu, som zavítal na Nitriansky hrad. Dlhé otváracie hodiny a skorá tma prispeli k vytvoreniu jednej z mojich najobľúbenejších panorám jesene.

Druhá polovica októbra a začiatok novembra sa niesol v znamení mojej honby za jesennými farbami. Výsledkom bol blog v ktorom som sa (opäť) "posťažoval" na nie príliš ideálne podmienky na fotenie, ktoré sa zrejme v tomto roku vyskytovali častejšie ako zvyčajne. Blog sa mi podarilo publikovať až začiatkom decembra, no pripomeniem ho opäť panorámou Španej doliny.

No a keďže chcem aby mal blog z roku 2016 dohromady 16 fotiek, pridávam aj druhú jesennú fotku, s ktorou som bol v tomto roku spokojný. Králický vodopád bude určite v mojom itinerári aj v roku 2017.

Tak ako som začínal svoj minuloročný blog, tak aj končím tohtoročný. Vrcholom decembra bolo určite dvojdňové fotenie Svetového pohára v biatlone v Novom Měste na Moravě. Tento nesmierne zaujímavý a dramatický šport zažíva v Čechách obrovský boom, najmä vďaka skvelým výsledkom českých biatlonistiek a biatlonistov v posledných rokoch. Rovnako ako vo februári 2015, aj tento krát padali vo Vysočina aréne rekordy návštevnosti. Pre zatraktívnenie celého podujatia sa organizátori rozhodli, že šprint a stíhacie preteky sa budú konať večer pod umelým osvetlením. Tým síce výrazne skomplikovali prácu všetkým fotografom, no zároveň tým vytvorili priestor aj na "umelecké" fotky.

Fotka nórskej biatlonistky Tiril Eckhoffovej, ktorú som do blogu vybral ako moju najobľúbenejšiu, určite nepatrí k ideálnym biatlonovým fotkám. Kvôli hre svetiel ju však pokojne zaraďujem do kategórie "umený" (takto hrdo a tvrdo sa to u nás vyslovuje).

Tak takýto bol neskutočne rýchly a hektický rok 2016. Kvôli veľmi komplikovanej profesionálno - osobnej situácii v prvej polovici roka 2017 si neodvažujem dávať nijaké veľké fotografické ciele. Život však každý deň prináša nové príležitosti a výzvy. Preto dúfam, že aj takto o rok budem môcť urobiť minimálne taký sumár, ako je tento.

Všetko dobré v roku 2017!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

KOMENTÁRE

Rusi stále trpia na štokholmský syndróm

Na prvý pohľad je to úplne nepochopiteľné.


Už ste čítali?