Podoby jesene 2016

Autor: Milan Hutera | 7.12.2016 o 10:40 | Karma článku: 9,33 | Prečítané:  3090x

Zima je už v plnom prúde, no nezaškodí obzrieť sa za uplynulou jeseňou. V tomto blogu sumarizujem svoje zážitky pri tvorbe desiatich jesenných fotiek počas troch jesenných víkendov.  

Víkend prvý - honba za jeseňou cez pol Slovenska

Skoré ranné vstávanie s neistým výsledkom ma doteraz napĺňajú neistotou a trochu aj nechuťou. Pri západe Slnka je ako-tak možné v predstihu zhodnotiť, či má zmysel vynaložiť čas a námahu spojenú s fotením, ráno to možné nie je. Dôležité je vstať a nájsť v sebe odhodlanie. Toto ráno ho nachádzam. Po zhruba dvojhodinovej, miestami hmlistej a miestami dokonca mrazivej rannej jazde sa ocitám v Španej Doline. Nedeľné ráno je presne také, aké si zvyčajne predstavujem v horskom prostredí. Ospalé, pokojné, nikde ani živej duše. O tom, že som v horách svedčí aj jeden malý detail. Po ceste je občas cítiť zápach uhlia, ktorým si ľudia vylepšujú vnútornú pohodu svojich obydlí. Aby aj nie, veď vonku boli tri stupne nad nulou.

Po krátkom výstupe na haldu Maximilián sa predo mnou otvorí ikonický výhľad na túto banícku obec. Ešte som poriadne ani nestihol vybaliť foťák a cez malú štrbinu v zamračenej oblohe osvietia kostol intenzívne slnečné lúče. „Toto bude super,“ hovorím si a robím jednu skúšobnú fotku „nanečisto“. Žiaľ, ako sa neskôr ukázalo, bola to jediná svetelná šou, ktorá mi v to ráno bola dopriata. Nevľúdna strecha z mrakov už žiadne intenzívne slnečné lúče neprepustila. Urobím zo dve panorámy, ktoré som si nanečisto vyskúšal zhruba mesiac predtým počas mojej vôbec prvej návšteve tejto banskej dediny. Počas mojich prvých troch návštev, aby som bol úplne presný. Farby kúsok za dedinou ma zaujali svojou jasnosťou, zreteľnosťou a intenzitou. V samotnej dedine to ešte nebolo sto percentné.

Krásny výhľad, dymiace komíny, pokoj a ticho, občas prerušené zvonením kostolného zvona a prejazdom dopravných prostriedkov dolu v dedine. Na halde sa objavujú prví dvaja turisti. Starší manželský pár si porobí pár fotiek. Manžel upozorní manželku, aby ho odfotila a aby do fotky nekomponovala príliš veľa oblohy, lebo to bude podexponované. Má pravdu. Po pár minútach idú ďalej. Pomaly sa balím aj ja. Ambiance Španej Doliny je síce skvelá, ale ranné svetlo dnes už krajšie nebude.

Zamračená obloha zákonite láka do lesa. A ja presne viem, kam sa mám vydať. Králická tiesňava je vzdialená naozaj iba na skok. Aj tú som prvý krát navštívil zhruba pred mesiacom. Chorý „ako prasa“ a obutý v starých teniskách som márne hľadal cestu k známemu králickému vodopádu. Vtedy som sa dostal akoby do slepej uličky. Prešiel som akúsi drevenú lávku a... cesta končila. Vtedy som to vzdal, otočil sa a odišiel sa domov liečiť. Tento krát, zdravý a adekvátne obutý, som si všimol kopček s úzkym chodníkom, ktorý som prvý krát prehliadol. Po chvíli prichádzam k informačnej tabuli o vodopáde. Na moment som spolu s Lasicom a Satinským v Úryvku z rozsiahlejšieho cyklu. „Hukot padajúcej vody“ bolo počuť až k tabuli. „Toto bude super,“ hovorím si po druhý krát. Ďalšiu asi pol hodinu sa motám okolo vodopádu a fotím x rôznych verzii tejto jesennej scény.

Po ľahkom obede vykuklo slnko, oblaky sa takmer rozplynuli. Pýtam sa sám seba „čo s načatým dňom“? Držím sa pôvodného plánu a cestujem na Liptov. Pred Ružomberkom ešte chvíľu váham, či neodbočiť do Vlkolínca, ale napokon pokračujem do Kvačian. Zdá sa, že počasie sa pomaly ale isto mení k horšiemu. Tesne pred cieľom nastáva jeden z momentov, ktorý ľutujem doteraz. Už zdiaľky je totiž vidieť kostolík v Liptovských Matiašovciach. Je krásne nasvietený popoludňajším slnkom, ktoré presvitá cez oblaky. Presne na mieste, kde som zastavil, však stojí akési auto s poľskou značkou. Zastavovanie a vyťahovanie fotovýbavy z kufra som tak razom zavrhol.

Už pri vystupovaní z auta na parkovisku pri vstupe do Kvačianskej doliny som vedel, že je zle. Nepriateľ číslo jeden pri fotení v lese nie je ani slnko, ani dážď, ale vietor. Aj slabý vánok dokáže z dlhšej expozície v prostredí lesa urobiť impresionistickú maľbu. V prípade jednej, dvoch fotiek to nie je žiaden problém, ak je však takto „postihnutá“ každá jedna, začína to byť celkom nuda.

Zhoršuje sa nielen vietor, ale aj viditeľnosť a do doliny prichádza nepríjemný opar. Počas jednej z posledných príležitostí urobiť akú-takú fotku lesa, som takmer navlas zreprodukoval kompozíciu z minulého roka. Obe boli urobené v tretiu októbrovú nedeľu. Rozdiel medzi jesennými farbami  bol dramatický. Kým minuloročné farby doslova hrali zelenou, žltou a červenou, tohtoročné už boli ponorené do purpurových tieňov. Jeseň prišla skoro a ako sa neskôr ukázalo, aj skoro odišla...

Do mlynov v Oblazoch sa po troche trúsia turisti. Akási dvojica vstúpila dovnútra, menšia skupinka práve odchádza. Ja zatiaľ zastavujem na druhej strane potoka, vyťahujem foťák a skúmam možnosti kompozície. Odniekiaľ sa vynorí pánko s cigaretou v ústach. Postaví sa za mňa, vytiahne telefón a urobí fotku. „Tento sa tu rozkladá so statívom a veľkým foťákom, tak to musí byť dobré...,“ je celkom určite jeho myšlienkový pochod. O pár sekúnd sa už náhli späť za svojou skupinou. Ja som si zatiaľ v svojom tempe našiel kompozíciu.

Po odfotení som sa cez lávku, ktorú strážila čierna mačka, vydal do vnútra mlyna. V prítmí drevenej stavby sa donekonečna krútilo mlynské koleso. Túžba zachytiť pohyb tohto fantastického stroja znamená, že ďalšie dlhé minúty trávim vo vnútri mlyna.

Ani neviem, prečo som sa nevybral preskúmať aj druhý mlyn. Namiesto toho sa náhlim k neďalekému vodopádu. Ak som v prípade králického vodopádu hovoril o „hukote padajúcej vody“, o vodopáde v Oblazoch to do bodky platí tiež. Vody je dokonca toľko, že dostať sa z turistického chodníka cez potôčik k vodopádu predstavuje značný problém nielen pre mňa, ale aj pre mladú dvojicu turistov. Jeseň vzhľadom na skalnaté okolie vodopádu takmer nebadať. Zamrzí len skutočnosť, že rebrík vedľa vodopádu je už druhý rok zničený. Nevyzerá to pekne a hádam sa čoskoro nájde zodpovedná osoba, ktorá by ho dala do poriadku.

Jesenné fotky, s ktorými som bol tento rok najviac spokojný, paradoxne neobsahovali žiadne typicky jesenné farby. Odfotil som ich totiž počas predĺženého víkendu na Nitrianskom hrade a v jeho najbližšom okolí. Myslím však, že by výrazne narušili skladbu tohto blogu. Pre záujemcov preto iba poskytnem linku na moju stránku, kde je možné ich vidieť.

Celkovo však u mňa po prvom víkende prevládalo sklamanie a veril som, že v ďalšom priebehu jesene sa to bude už len zlepšovať... Mýlil som sa.

Víkend druhý - odviate vetrom

Plán pre druhý víkend jesenného fotenia bol jasný - presne po roku sa vrátiť na miesta v okolí Smoleníc a napraviť si chuť po predchádzajúcom veternom dobrodružstve. Z domu som odchádzal pomerne spokojný - po vetre nebolo takmer ani chýru, ani slychu. Situácia sa dramaticky zmenila príchodom do Trnavy. Fúka snáď ešte horší vietor ako minulý týždeň. Pokračujem však do Smoleníc a dúfam, že situácia sa zlepší. Spoločnosť mi robí moja kamarátka Andrea, ktorú som trochu zasvätil do tajov fotenia na statíve. Keďže žiadny nemá, požičal som jej svoj starý, ktorý už dlhšiu dobu relaxuje kdesi v pivnici a používam ho iba ako držiak na svetlo. Môj súčasný statív Manfrotto tiež nie je ktoviečo (aspoň v porovnaní so statívmi Gitzo alebo Really Right Stuff), ale v porovnaní so starou Hamou je priam dokonalým skĺbením stability a flexibility.

Na čistinke za dedinou sa vietor na chvíľu ukľudnil a spoza oblakov sem-tam vykukuje Slnko. „Zaujímavá scéna - zelený stromček v popredí jesenných farieb. Taká zelená ovca rodiny“, pomyslím si a na pár minút som sa ponoril do hľadania najvhodnejšej kompozície. Okrem toho som musel čakať na momenty, kedy vietor nefúkal až tak intenzívne. Samotné farby sa mi až tak nepozdávali. „Budúci týždeň to bude lepšie,“ vyslovil som odvážne tvrdenie. Ako sa neskôr ukázalo, opäť som sa mýlil.

Naše lesné motanie pokračuje po chodníku na Záruby. Minulý rok ma zaujala cestička pomedzi pekné kamene. Tento rok mám však z tejto fotky také zmiešané pocity. Internety na to majú adekvátny výraz - „meh“.

Na Čertovom žľabe fúka čoraz viac. Značnú chvíľu venujeme tvorbe lesných „mazaníc“. Osobne som najspokojnejší s touto.

Ešte chvíľu sme sa venujeme foteniu okolia, no vietor silnie čím ďalej tým viac, svetlo rapídne slabne a tak nastáva čas pobrať sa späť.

Víkend tretí - daždivé finále

Tretí a zároveň aj posledný víkend tohtoročného jesenného fotenia nezačal vôbec dobre. A vlastne ani extra dobre neskončil. V sobotu bolo síce nádherné slnečné počasie. Vietor bol však taký intenzívny, že akékoľvek motanie sa po lese neprichádzalo do úvahy. Na nedeľu bola veterná predpoveď priaznivejšia, hrozili však výdatné dažde. Neskoré nedeľné predpoludnie ma napĺňalo optimizmom - vietor takmer nefúkal a hoci bolo zamračené, predpoveď ohľadom dažďa sa zatiaľ nenapĺňala. „Skúsim to,“ povedal som si a opäť vyrazil do Smoleníc. Za Trnavou sa situácia dramaticky zmenila. Z oblohy začali padať hektolitre drobučkého dažďa. Po chvíli čakania v aute sa zdalo, že dážď pomaly ustáva.

Vydávam sa po už dobre známej cestičke. Na čistinke nie je po jesenných farbách ani stopy. Osamotený stromček je však stále zelený.... Opäť sa ocitám na Čertovom žľabe. Opäť fúka. A nepríjemne prší. Rozmýšľam že to vzdám. Kúsok vyššie však vidím lesnú hmlu a bola by škoda, aby som o nevyužil. Plahočím sa po blate smerom vyššie a vyššie. Dlhé chvíle trávim fotením stromov, ukrytý pod dáždnikom. Nepríjemný drobučký dážď je tak intenzívny, že pred každou fotkou musím dôkladne poutierať filter. Hoci je len niečo málo po druhej hodine poobede, tma je už tak intenzívna, že som schopný a ochotný odfotiť iba zopár kompozícii. Potom sa už maximálnou bezpečnou rýchlosťou náhlim späť.

Touto fotkou sa skončilo moje tohtoročné jesenné fotenie. Nezostáva nič iné, len poprosiť Pani Zimu nech nám aj ona ponúkne čo najviac príležitostí na fotenie a do budúceho roka si zaželať menej vetra a trochu kvalitnejšie jesenné farby :-).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Protischránkový register má prvú obeť, vypovedali nájom bratislavskej stanice

Firma má v prenájme pozemky pred stanicou.

KULTÚRA

V súťaži Anasoft litera zvíťazil nekompromisný príbeh

Román Som Paula presvedčil porotu túžbou po autentickosti.

SVET

Kiska v OSN: Agresívny sused podkopáva suverenitu Ukrajiny

Lajčák vedie Valné zhromaždenie OSN.


Už ste čítali?