reklama

Zápisky z fotovýletu po Slovinsku

Stojíme na recepcii hotela v Maribore a ja si už po niekoľký krát čítam citát Svätého Augustína z Hippa, ktorý zdobí stenu za pultom. Tieto hlboké slová vo mne rezonovali po celý zvyšok výletu a uvedomil som si, aké dôležité je to Augustínove „čítanie“. A keďže dnešná doba je najmä o vizuálnych zážitkoch, spojenie cestovania a fotenia môže máločo prekonať. V tomto (dlhom) článku prinášam pár zážitkov a fotografií z krátkej májovej cesty po Slovinsku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

„Život je kniha a tí, ktorí necestujú, z nej čítajú len prvú stranu“

Podnet na cestu do Slovinska prišiel od fotografa a cestovateľa Roba, s ktorým som sa zoznámil vďaka našej spoločnej záľube vo fotení. Po našom minuloročnom májovom stretnutí na Morave ma koncom januára oslovil, či by som s ním nechcel čo-to pofotiť aj tento rok na jeho májovej ceste po Slovinsku. Myšlienka výletu zameraného výhradne na fotenie v krajine tak podobnej Slovensku a zároveň tak rozdielnej ma nadchla. Na výlete nás doplnil aj môj dlhoročný kamarát a občasný bloger Miloš, ktorému sa cesta napriek tomu, že sa foteniu nevenuje, taktiež pozdávala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spoločný itinerár cesty spočíval v návšteve mesta Bled a okolia, Mariboru, historického mestečka Ptuj a prístavného mesta Piran. Rob (na spoločnej fotografii v strede) okrem toho navštívil aj hlavné mesto Ľubľana a potom sa s manželkou vydal na dvojtýždňový výlet po Chorvátsku.

(Poznámka: väčšie a kvalitnejšie fotky sú k dispozícii po kliknutí na obrázok)

Spoločná foto v Pirane
Spoločná foto v Pirane 

Cesta do Bledu autom nie je vôbec komplikovaná. Diaľnica nás pohodlne zaviedla zaviedla cez Viedeň do Grazu a Villachu. Kúsok za Villachom sme však narazili na jediné zdržanie v rámci celej cesty. Pred vjazdom do takmer osem kilometrov dlhého Karawankentunnela, ktorý sa nachádza na Rakúsko-Slovinských hraniciach stáli autá a vodiči sa ležérne prechádzali po ceste. Na svetelnej tabuli svietila informácia „prejazd bude možný za cca. 30 minút“. Na tabuli však chýbal čas zverejnenia. Známa firma v oblasti cestovania Boris Filan by spôsobu podania tejto informácie venoval vo svojej relácii minimálne jeden vstup.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé dotyky Bledu

Po ubytovaní sa v pomerne príjemnom rodinnom hoteli bol našou prvou zastávkou hrad v Blede. Okrem obligátneho múzea sa človek môže pokochať nádherným výhľadom na jazero a široké okolie alebo vyskúšať hradnú reštauráciu. Pre mňa boli najviac fascinujúce menšie či väčšie loďky, ktoré sa plavili kdesi v hĺbke po nádherne zelenej hladine jazera.

Jazero Bled a loďka
Jazero Bled a loďka 

Osobne ale odporúčam zastaviť sa v najzábavnejšej časti hradu, ktorou je vínna pivnička. Už oznam o tom, že pivnica je otvorená deväť dní v týždni od 9:37 do 16:57, napovedá o atmosfére vo vnútri. Mierne podgurážený „mních“ Andrej nás privítal ponukou hradných vín, ako aj možnosťou nafľašovať si vlastné víno z malého súdka. Po tradičnej otázke, odkiaľ sme, nás Andrej informoval, že o týždeň bude na hrade slovenská skupina, ktorá sa venuje historickému šermu. Medzitým som si rozložil statív a v miniatúrnom priestore hľadal najlepšiu možnú kompozíciu. Andrej vzal do ruky fľašu vína a pripravil sa na pózovanie. Opýtal som sa ho, či dokáže stáť bez pohnutia niekoľko sekúnd. Posúďte sami...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vínna pivnica v Blede
Vínna pivnica v Blede 

Po návšteve hradu sme sa vydali na odľahlý breh jazera, ktorý ponúka ikonický výhľad na ostrov s kostolom Nanebovzatia Panny Márie. Rob nás informoval o dvoch spôsoboch, ako sa na ostrov môžeme dostať. Prvý spôsob je nasadnúť spolu s ostatnými turistami na väčší čln a za 15 eur stráviť na ostrove pol hodinu. Druhý spôsob je prenajať si za 10 eur na hodinu malý čln. Napriek mojim obavám z vratkosti malých drevených lodiek sme sa po chvíli dohadovania rozhodli práve pre túto možnosť. Moderná budova, v ktorej sa nachádzala požičovňa člnov, bola na prvý pohľad prázdna. Po chvíli sa v sklenených dverách objavil starec. Slušnou angličtinou sme sa ho opýtali na prenájom člnu. Vypadli z neho tri slová: „ingliš?... dojč?... rušn?.“ Znovu sme po anglicky zopakovali naše želanie prenajať si čln. Z ďalšej komunikácie sme pochopili, že prenájom člnu zrejme nepôjde až tak hladko. Po ďalších verbálnych a ručno-nožných pokusoch o komunikáciu sme sa ocitli pri člnoch. Starec neustále opakoval „rušn“, a „ten euro“. Z peňaženky som vybral desaťeurovku, ukázal som mu ju a strčil ju do vrecka jeho košele. „Rušn“ a „ten euro“ sa zopakovalo opäť. Keď sme mu už ôsmy krát zopakovali „no rušn“ a „ten euro in poket“, vytiahol malú červenú knižku. Zistili sme, že ide o malý konverzačný slovník ruštiny, ktorý zrejme pamätal časy cára Alexandra. Miloš sa rozhodol vykašľať sa na slovník a už odväzoval jeden z člnov. Starec opäť vyhŕkol „Tikit..... ten euro“. Znova sme ho niekoľkokrát upozornili, že „ten euro“ už dávno má a že už by sme radi začali veslovať. Starec konečne vytiahol lístok a rýchlosťou topenia ľadovcov v Antarktíde naň napísal číslo člna. S radosťou sme doň začali nasadať keď sa ozvalo „no, ... no, ... no,... tajm“. Po ďalších štyroch minútach na lístok pribudol aj údaj o čase. Boris Filan by tejto konverzácii s „fascinujúcim“ obyvateľom cudzej krajiny venoval jednu celú reláciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po nie veľmi dlhom veslovaní sme sa ocitli na ostrovných schodoch. Dohromady ich je 99 a v prípade, že sa snúbenci rozhodnú zosobášiť v kostole Nanebovzatia Panny Márie, musí po nich ženích vyniesť nevestu. Tá zasa počas cesty hore nesmie prehovoriť. Podpichovači a „poriadni chlapi“ by určite konštatovali, že úloha ženy je rozhodne náročnejšia....

99 schodov
99 schodov 

Po prekonaní schodov sme sa ocitli v oáze pokoja. Samozrejme, po odmyslení si veľkej skupinky detských turistov. To miesto pred kostolom naozaj vyžarovalo pokoj a nebyť časového a finančného obmedzenia pri prenájme lodí, vedel by som si tu predstaviť stráviť aj celý deň. Oáza pokoja však bola fotografickou nočnou morou. Docieliť zvislé steny veže a udržať všetko ostatné vodorovne tak, ako to káže architektonická fotografia, bolo v tomto prípade nemožné.

Na ostrove v Blede
Na ostrove v Blede 

Za poplatok 6 eur je možné navštíviť útroby kostola a vežu. Interiér kostola bol modernejší, ako som očakával. Na úrovni prvého radu lavíc zo stropu viselo lano, ktorým sa zvoní na jeden z mnohých zvonov v kostole. Legenda hovorí, že kto za lano zatiahne a zvon zazvoní tri krát, bude mať v živote šťastie. Chvíľu po tom, čo sme si odfotili interiér kostola, sa v ňom objavila veľká skupina ázijských turistov. Správne. Zvonenie bolo počuť ešte aj počas našej plavby späť...

Turisti jasajú, fotografi plačú

Kvalitné počasie je kľučom k úspechu každého foto výletu. Pritom je úplne jedno, či sa vyberiete na krátku prechádzku do chotára alebo sa odveziete do 550 kilometrov vzdialeného raja menom Bled. Názor fotografa na kvalitné počasie sa však dramaticky odlišuje od názoru väčšiny ľudí. Turisti si želajú najmä „slnečno“ a „aby cez deň nepršalo“. Fotograf si želá cez deň „ak už nič lepšie tak aspoň obláčiky“, „popoludňajšiu búrku“ a vôbec čokoľvek, čo spôsobí zaujímavé svetlo – najmä v kritických hodinách ráno a večer. Už chvíle na ostrove naznačili, že minimálne dnes nás bude čakať práve turistické počasie, ktoré sa nanešťastie nezlepšilo ani po doveslovaní naspäť. Výhľad z okraja jazera na ostrov, hrad aj samotné mesto je však očarujúci za každého počasia a ročného obdobia.

Skorý večer na jazere Bled
Skorý večer na jazere Bled 

Po prvom stretnutí s drahou a pomerne nekvalitnou kuchyňou sme sa vydali fotiť pamiatky bledského jazera v takzvanej modrej hodine, teda približne hodinu po západe slnka. Pamiatky boli veľmi pekne osvetlené, až na hradné bralo. Verím, že človek na mestskom úrade, ktorý schválil obrovské jednofarebné svetlo, dostal adekvátnu prémiu.

Modrá hodina na jazere Bled
Modrá hodina na jazere Bled 

Človek sa učí na vlastných chybách, najmä vtedy, ak precení svoje schopnosti alebo zručnosti. Keď som na displeji fotoaparátu videl to osvetlenie hradného brala, povedal som si „predsa to nemôže byť až také preexponované“. Keďže to naozaj bolo až také preexponované a ja som si vzhľadom na veľmi rýchle stmievanie nepoistil túto scénu tmavšou expozíciou, mám o jeden dôvod viac vrátiť sa na toto krásne miesto.

Ráno na bledskom jazere je hádam ešte krajšie ako večer. Samozrejme, ak spolupracuje už zmieňované počasie. Prvé ráno síce prinieslo pekné oblaky, ale niečo tomu predsa len chýbalo.

Modro-žlté ráno na jazere Bled
Modro-žlté ráno na jazere Bled 

Druhé ráno s pokusom o fotenie v modrej hodine, teda hodinu pred východom slnka bolo úplné sklamanie. Honba za svetlom, obzvlášť v letnom období, kedy treba vstávať aj o tretej ráno, je naozaj ťažká...

Prekliate lávky

Po raňajkách sme sa vydali do neďalekej rokliny Vintgar. Aj fotenie lesov a roklín má svoje pravidlá. Súvislá vrstva mrakov vytvára v týchto priestoroch rovnomerné svetlo a nie je potrebné bojovať s prepalmi, ktoré by inak vytvorilo slnko cez otvory v korunách stromov. Spočiatku nám počasie prialo, no ku koncu fotenia už slnko intenzívne svietilo a to bol signál pobrať sa ďalej.

Vintgar 1
Vintgar 1 

Podstatnú časť chodníkov vo Vintgare tvoria drevené lávky, ktoré môžu v kombinácii s veľkým množstvom turistov vytvoriť fotografovi nepríjemné situácie. Lávky totiž pri chôdzi vibrujú a väčšina ľudí si neuvedomuje, že vibrácie sa cez statív prenášajú aj na samotný fotoaparát. Rovnako ako skutočnosť, že exponovanie takýchto scén môže trvať niekoľko sekúnd a každá väčšia vibrácia môže zapríčiniť neostrosť fotky. Mnoho krát sa mi stalo, že počas niekoľko sekundovej expozície docupitalo do prostred lávky niekoľko turistov a s čiastočne chápavým výrazom („nebudeme vás rušiť, s tým statívom ste určite profesionál...“) čakalo, kým ich pustím ďalej. Neuvedomovali si, že mi práve svojím dupotom zničili fotku. Rovnaké situácie som zažíval aj minulý rok pri pokuse o odfotenie Obrovského Studenovodského vodopádu vo Vysokých Tatrách. Bol som ako-tak úspešný až na niekoľký krát. Osobne tieto situácie riešim tak, že skupiny ľudí vždy pustím ďalej a fotím až po tom, kedy nie je nikto na blízku. Občas sa ale počas exponovania spoza rohu prirúti konkurencia Mateja Tótha a problém je na svete...

Vintgar 2
Vintgar 2 

Po Vintgare a absolvovaní okružnej jazdy už kvalitne zamračeným krajom sme sa ocitli na brehu jazera Bohinj, na ktorom sa nachádza jeden z najfotografovanejších kostolíkov v Slovinsku.

Kostolík na jazere Bohinj
Kostolík na jazere Bohinj 

Napriek svojim malým rozmerom je zaujímavý svojou vnútornou výzdobou a kurióznymi detailmi, ktoré nám ochotne povysvetľovala správkyňa kostola. Najkrajšie fresky sú vo svätyni kostola.

Strop kostolíka Bohinj
Strop kostolíka Bohinj 

Na druhom konci jazera Bohinj nás čakal jeden z cieľov celodenného túlania sa po okolí – vodopád Savica, ktorý nám odporučil recepčný v hoteli. Na "odporúčané" vodopády nemám celkovo dobré spomienky. Minulý rok pri pobyte v talianskych Dolomitoch mi recepčný odporučil pozrieť si vodopád v údolí Val di Fanes. Po niekoľko hodinovej prechádzke som na druhej strane v diaľke uvidel iba časť uzučkého vodopádu, ktorý padal do asi päťdesiat metrovej hĺbky. Krásna fotka krásneho vodopádu sa teda nekonala. Vodopád Savica je 78 metrové monštrum, ktoré je vzhľadom na svoju intenzitu toku a prskania možné fotiť iba z krytej vyhliadky pre turistov.

Burácajúca Savica
Burácajúca Savica 

Po zhliadnutí vodopádu sme sa ešte raz zastavili pri kostolíku Bohinj, na ktorý už medzičasom začalo mierne svietiť popoludňajšie slnko.

Kostolík a most na jazere Bohinj
Kostolík a most na jazere Bohinj 

Zvyšok dňa sa niesol v znamení šoférovania do Bledu, oddychovania na hoteli a návštevy (opäť) relatívne drahej a (opäť) relatívne nekvalitnej reštaurácie. Po večeri som sa s prvým celým dňom v Slovinsku rozlúčil večernou fotkou kostola Svätého Martina a priľahlého okolia.

Modrá hodina v Blede
Modrá hodina v Blede 

Už spomínané druhé ranné fotenie v Blede bolo z môjho pohľadu neúspešné. Napriek tomu, že na druhý koniec jazera sme dorazili podľa plánu krátko po štvrtej hodine rannej – modrá hodina už bola v svojom závere. Aj oblakov bolo menej ako v predchádzajúce ráno a východ slnka sa postupne prehupol do idylického bezoblačného sobotného rána. A práve idylickou fotografiou kostolíka Svätého Martina som dal nateraz adieu tomuto bezo sporu nádhernému miestu.

Kostol Svätého Martina, Bled
Kostol Svätého Martina, Bled 

Po raňajkách sme sa vydali na druhý koniec krajiny do mesta Maribor a priľahlého historického mesta Ptuj, ktorého návštevu nám počas krátkeho stretnutia vo Vintgare odporučil známy slovinský fotograf Luka Esenko.

Všade samí drakobijci

Slovinsko je známe aj ako krajina drakov. V hlavnom meste Ľubľana (ktoré z našej trojčlennej skupiny navštívil iba Rob) stojí dračí most a v každej dedine majú nejakú pamiatku, ktorá súvisí so Svätým Jurajom, známym drakobijcom. Pohľad na opancierovaného bohatiera, ktorý mečom kántri slizkú, šupinatú potvoru chŕliacu oheň vzbudzoval v očiach ľudí pocit bezpečia a isto aj v minulosti rozpaľoval lýtka nejednej žene. Rovnako to bolo aj v starobylom meste Ptuj – dominantou malého námestička je kostol Svätého Juraja.

Sobotné popoludnie v Ptuji sa nieslo v duchu pesničky „je lenivý august“ – v našom prípade máj, ktorému výrazne dopomáhali tropické teploty tesne nad 30 stupňov Celzia. Pri krátkom skrývaní pred slnkom a debate o tom, kam by som chcel cestovať cez leto, som sa pozrel nad hlavu a medzi slnečníkmi som uvidel jednu z mála fotiek, ktorú som si na tomto výlete obľúbil.

Kostol Svätého Juraja a slnečníky
Kostol Svätého Juraja a slnečníky 

Námestie pred kostolom je skutočne maličké. Žiaľ, oblak za vežou bol jeden z mála oblakov, ktoré sme počas dňa mali „v smere fotenia“.

Námestie v Ptuji
Námestie v Ptuji 

Uličky v Ptuji ukrývajú mnoho rozpadávajúcich sa domov. Inými slovami – je to raj pre fotografa. Stačí nájsť peknú kompozíciu.

Ulička v Ptuji
Ulička v Ptuji 

Zaujímavou stavbou je aj kláštor Rádu menších bratov konventuálov, ktorí si hovoria aj Minoriti. Žiaľ, nádvorie kláštora výrazne zaostávalo za jeho krásnou fasádou.

Kláštor Minoritov, Ptuj
Kláštor Minoritov, Ptuj 

Po krátkom preskúmaní kláštora sme sa vydali na hrad. V informačnej kancelárii, v ktorej nám ochotne a zdarma poskytli mapu mesta a brožúru, som videl aj publikáciu o meste s nádhernou fotkou mesta, ktorá bola urobená z hradu. Žiaľ, už vtedy som vedel, že sa nám ju nepodarí zopakovať vzhľadom na nedostatok oblakov. Rob už po niekoľký krát na tomto výlete poznamenal – „Can’t order the weather,“ – „Počasiu neprikážeš.“

Na ceste do hradu bolo potrebné prekonať značný počet schodov. Po prekročení hradnej brány a po tom, čo som na oblohe zbadal aspoň nejaké oblaky moja chuť experimentovať nabrala druhý dych.

Hrad v Ptuji
Hrad v Ptuji 

Pohľad na popoludňajšie mesto bol však už bez oblakov.

Strechy mesta Ptuj
Strechy mesta Ptuj 

Hradní páni o 18. Hodine ohlásili záverečnú a nám ostalo ešte dosť času na to, aby sme preskúmali pohľady na mesto z rieky Dráva. Kým Rob trochu roztržito hľadal svoje miesto na fotenie, ja som ako najlepšie vyhodnotil miesto na moste pre peších a cyklistov. Staré, ošarpané budovy s hradom v pozadí vyzerali obstojne aj bez oblakov.

Pohľad na Ptuj
Pohľad na Ptuj 

Poslednou fotkou z mesta Ptuj sa opäť vrátim ku kostolu Svätého Juraja. Pri postávaní na moste som si všimol vlajku s erbom mesta, ktorá plápolala v horúcom, už takmer večernom vetre. Po chvíli komponovania som spojil do jednej fotky vzdialenú vežu kostola a vlajku na nábreží.

Veža kostola a erb Ptuju
Veža kostola a erb Ptuju 

Večer sme opäť skončili v pomerne nóbl reštaurácii a kvalita jedla už bola dobrá. Doslova ma ale šokoval taliansky dezert Panna Cotta, ktorý som si objednal „len tak pre chuť“. Porcia bola totiž taká obrovská, že v pohode nahradila hlavné jedlo, ktoré som si ani neobjednal. Pokiaľ sa teda neviete nabažiť tohto inak fantastického dezertu, najväčšie porcie na svete podávajú v istej reštaurácii v centre Mariboru.

Okrem šokujúco veľkého dezertu sme boli pri večeri konfrontovaní s naozaj zvláštnym zvykom. Pri našom stole sa pristavil húf žien, z ktorého sa vynorila pomerne sporo odetá slečna odetá v ružovej sukničke a malým pleteným košíkom v ruke. Vysvetlila nám, že ako nastávajúca nevesta musí dokázať svojmu nastávajúcemu manželovi, že je schopná zarobiť nejaké peniaze... Po našej otázke, akým spôsobom si tie peniaze plánuje zarobiť, nám našťastie začala ponúkať akési haraburdy, ktoré nosila v košíku. Po našom zdvorilom odmietnutí bola síce mierne sklamaná, no pri vedľajšom stole už bola úspešná.

Po večeri sme sa vybrali k mariborskej radnici a morovému stĺpu, ktorý bol postavený ako poďakovanie po ukončení morovej epidémie v roku 1680. S odstupom času mi bolo ľúto, že v ten večer som nechal foťák v hoteli. Na oblohe bolo ešte stále badať posledné zvyšky tmavomodrej oblohy a malé námestie pred radnicou prekvapivo zívalo prázdnotou. Na rozdiel od nasledujúceho rána...

Sobotná rozbíjačka v Maribore

Ráno som sa do mesta vybral neskôr, ako predchádzajúce dva dni. K morovému stĺpu a radnici som dorazil okolo piatej hodiny a podarilo sa mi zachytiť posledné minúty, kedy bol morový stĺp ešte osvetlený.

Morový stĺp v Maribore
Morový stĺp v Maribore 

Na námestí však bolo nezvyčajne rušno. Na lavičkách za stĺpom posedávali ľudia, z dvorov sa ozývala hlasitá vrava a na ulici sa z času na čas objavovali väčšie skupinky ľudí. Niektorí odchádzali po svojich, iní sa podopierali o svojich o niečo menej opitých kamarátov. Pochopil som, že sobotná rozbíjačka v univerzitnom meste Maribor trvá od skorého sobotného večera až do bieleho nedeľného rána.

Hlavné námestie a hotel spájal okrem iného aj podchod vyzdobený peknými grafitti.

Podchod v Maribore
Podchod v Maribore 

Na schodoch sa začínal motív podzemia koreňmi a po ceste do väčšej hĺbky sa začali objavovať aj jaskynné systémy.

Podchod v Maribore 2
Podchod v Maribore 2 

Zaujímavou stavbou bol aj františkánsky kostol. Ten je ale obklopený samou modernou a nezmyselnou architektúrou. Je predsa úplne logické, že pred hlavný vchod do kostola patrí obrovský a nevkusný informačný stánok. Preto som sa zameral iba na pár detailov. Najviac sa mi pozdávala trojica okien.

Okná na františkánskom kostole, Maribor
Okná na františkánskom kostole, Maribor 

Krátko pred šiestou hodinou sa cez prevažne oblačnú oblohu predralo slnko a veže kostola sa odeli do teplých ranných lúčov. Farebný kontrast, ktoré vytvárajú teplé slnečné lúče a ťažké studené oblaky patrí k mojim najobľúbenejším.

Veže františkánskeho kostola, Maribor
Veže františkánskeho kostola, Maribor 

Ranné oblaky vo mne vyvolali optimizmus a dúfal som, že rovnaké podmienky budú vládnuť aj v našej poslednej destinácii.

Bezoblačné Benátky Slovinska

Po takmer trojhodinovej jazde sme sa ocitli v meste Piran, ktorého história a architektúra bola výrazne poznačená Benátskou republikou. Domy, kostoly, veže – všetko sa naozaj výrazne podobá na Benátky. Chýbajú iba vodné kanály.

Predtým, ako sme sa pešo vydali z hotela do mesta (automobilová doprava je v Pirane veľmi obmedzená) sme časť popoludnia sme strávili hľadaním vyvýšeného bodu nad mestom, ktorý Rob videl na akejsi fotografii. Ja som navrhoval, aby sme preskúmali možnosť fotenia z mestských hradieb, pretože práve odtiaľ som videl viacero fotiek mesta. Rob ma neustále presviedčal o tom, že existuje aj lepší výhľad. Po hodnom blúdení v kopčekoch nad mestom sme ten výhľad skutočne našli. Dokonca som zistil, že vyhliadka sa nachádza iba desať minút chôdze z hlavného námestia. Podvečer prebehla stávka o tom, či sa na vyhliadku dostanem skôr ja po vlastných nohách, alebo Rob s Milošom v aute, po ktoré išli do hotela. Ale o tom neskôr.

Na objaviteľov Piranu čaká množstvo detailov, budov, alebo zverov. Plastika dvoch sov bol iba jeden z mnohých pekných detailov, ktoré sa dajú nájsť v úzkych uličkách medzi domami.

Sovy v Pirane
Sovy v Pirane 

V piranskom prístave je každý deň rušno. Nekotvia tam totiž len jachty zbohatlíkov, ale aj bežné rybárske lode. Prístav preto ponúka aj množstvo detailov.

Rybárske siete v Pirane
Rybárske siete v Pirane 

Kapitolou samou o sebe bola moja konfrontácia so staršou pred pomerne peknou budovou hotela Piran. Všetci traja sme stáli na chodníku, statívy rozložené a čakali sme na zázrak, ktorý sa v úplne bezoblačnom popoludní rozhodne nedostavil. Začalo to naozaj nevinne – mojim pozeraním do hľadáčika. Už z diaľky na mňa začala hovoriť staršia, rozložitejšia žena v jazyku, ktorý som ani nevedel identifikovať. Pochopil som ale, že chcela, aby som ju nefotil. Spočiatku som si ju nevšímal, no keď sa vedľa mňa zastavila a „hukot“ neprestával, snažil som sa jej všetkými spôsobmi vysvetliť, že na fotke nie je. Nakoniec som jej ukázal displej a posledných asi desať fotiek. Keď videla, že na fotke skutočne nie je, jej jednoslovná otázka znela: „Warum?“... Fotografia je naozaj úžasná - behom minúty dokáže vyprovokovať zmenu názoru o 180 stupňov.

Po malej okružnej prechádzke mesta, zahnaní hladu v naozaj kvalitnej talianskej reštaurácii sme sa vybrali na večerné fotenie z objavenej vyhliadky. Rob sa ma snažil presvedčiť, aby sme išli späť do hotela pre auto. Vraj to bude rýchlejšie. Keďže len cesta do hotela po pobreží trvá zhruba pätnásť minút a mne ujo Google tvrdil, že pešo je to na vyhliadku len desať, uzavreli sme stávku. O deväť minút a tridsaťdva sekúnd som bol na vyhliadke pripravený fotiť.

Večerné fotenie malo za cieľ odfotiť mesto počas modrej hodiny. Výsledok bol obstojný, aj keď menej vychytené časti Piranu boli takmer celé ponorené do tmy.

Modrá hodina v Pirane
Modrá hodina v Pirane 

Mestské hradby, z ktorých som chcel absolvovať večerné fotenie, boli taktiež zaujímavo nasvietené.

Mestské hradby, Piran
Mestské hradby, Piran 

A tu je trochu iné poňatie týchto svetiel.

Svetlá Piranu
Svetlá Piranu 

Po odfotení mesta sme sa s Robom pre tento deň rozlúčili a ešte vydali späť do večerného prístavu a pešo späť do hotela. Prístavu a vlastne celému mestu dominoval aj v túto neskorú večernú hodinu, ako inak – kostol Svätého Juraja.

Večerný prístav v Pirane
Večerný prístav v Pirane 

O pár hodín na to... Kostol Svätého Juraja bez návalu turistov.

Ráno pri kostole Svätého Juraja
Ráno pri kostole Svätého Juraja 

Svitanie na námestí Giusepe Tartiniho.

Svitanie na námestí, Piran
Svitanie na námestí, Piran 

Ranný pohľad na prístav a múzeum v Pirane.

Ranný pohľad na prístav a múzeum, Piran
Ranný pohľad na prístav a múzeum, Piran 

A pohľad na fialové ráno z „našej vyhliadky“.

Ráno v Pirane
Ráno v Pirane 

Po odfotení východu slnka som sa opäť pešo pobral do prístavu. Oblaky už naznačovali, že po raňajkách nás bude čakať upršaná cesta domov.

Lode v prístave, Piran
Lode v prístave, Piran 

Krátkou prechádzkou po pobreží som sa opäť dostal ku kostolu Svätého Juraja a fotka urobená pár momentov pred tým, ako začalo pršať bola skutočne poslednou fotkou tohto výletu.

Kostol Svätého Juraja a Zvonica, Piran
Kostol Svätého Juraja a Zvonica, Piran 

 

Epilóg

Obloha Piranu plače a ja vo vnútri smoklím tiež. Prejsť krajinu behom troch dní od západu na východ a od severu na juh neposkytuje dostatok času na dôkladné spoznanie navštívených miest. Aj keď je čas maximálne predĺžený rannou a večernou „honbou za svetlom“. Verím, že sa do tejto malebnej krajiny čoskoro vydám opäť a na trochu dlhší čas. Nateraz som však rád, že som v dobrej spoločnosti prečítal zopár ďalších strán z knihy zvanej Život.

Milan Hutera

Milan Hutera

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  23x

Vo voľnom čase sa venujem foteniu. Zoznam autorových rubrík:  FotografieKeď sa nefotí ale hovorí

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu