reklama

Na potulkách upršanými Benátkami

Koncom marca som po ôsmich rokoch zavítal do Benátok na fotografické potulky. Do ich priebehu však výrazne prehovoril zväčša neutíchajúci a v niektorých prípadoch neznesiteľný dážď.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Ah, Benátky

Povzdych Indianu Jonesa vo filme Posledná križiacka výprava hovorí za všetko. Cestovanie vaporettom, vynorenie sa z katakomb na známom námestíčku, či techtle-mechtle s Elsou Schneiderovou. Benátky sú všetko, len nie nuda. Nájdu sa však aj ľudia s predsudkami. Benátky sú vraj špinavé, smrdia a doslova sa to tam hemží zamilovanými párikmi. Ako sa hovorí: Kto hľadá, ten nájde. Ja hľadám krásu, jedinečnosť, históriu, atmosféru. Prvý krát som tieto veci hľadal pred takmer ôsmimi rokmi a vznikol z toho jeden mojich prvých blogov. Koncom marca sa mi naskytla príležitosť navštíviť Benátky opäť. Do priebehu však výrazne prehovoril zväčša neutíchajúci a v niektorých prípadoch neznesiteľný dážď. Fotografie, ktoré počas výletu vznikli, sú iné, ako som plánoval. To však nie je na škodu. Jediné, čo treba urobiť, je zmeniť heslo výletu. Z "Ah, Benátky" sa stalo "Ďalší dôvod vrátiť sa".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

(Poznámka: v prípade zníženej kvality obrazového materiálu kliknite na fotografiu. Zobrazí sa v lepšej kvalite)

Návrat k Svätej Márii

Druhý najznámejší kostol v Benátkach – Santa Maria della Salute, bol v čase mojej prvej návštevy v roku 2007 obrastený lešením. Už počas plavby trajektom na ostrov Lido som bol potešený, že žiadne opravy už na kostole neprebiehajú a budem si ho môcť do sýtosti odfotiť. To však platilo iba o zovňajšku. Po vstupe do vnútra som sa dozvedel, že aj v tejto pamiatke fotenie síce možné je, no na prácu so statívom je potrebné povolenie. Nabudúce.

Prvý večer patril trom fotografiám venovaných Svätej Márii. Prvou je notoricky známy pohľad na Gran Canal z mosta Ponte dell’ Accademia, ktorý je zaujímavý v každom čase dňa. Doslova magické kvality však nadobúda po zotmení, kedy sa väčšina ľudí a fotografov ponáhľa späť do svojich hotelov alebo do reštaurácií na večeru. Dominantou tejto časti Gran Canalu, čoby hlavnej dopravnej tepny Benátok, je okrem palácov aj spomínaný kostol Santa Maria della Salute. A ako po každej dopravnej tepne mesta, aj po tejto sa do neskorej noci preháňajú dopravné prostriedky. Vyzerá to nejako takto:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ešte predtým však vznikla fotka z kamenného móla pred samotným kostolom. Húfy ľudí, ktoré do kostola prúdia v priebehu dňa sa scvrkli na posledné malé skupinky posedávajúce na schodoch.

Obrázok blogu

Nakoniec však každú pamiatku opustia aj poslední návštevníci. Hladným a často aj unaveným fotografom začínajú krátke hody predtým, ako sa modrá obloha premení na čierňavu.

Obrázok blogu

Na druhý deň skoro ráno - pohľad na Santa Maria della Salute od námestia Svätého Marka s odrážajúcim sa mestským osvetlením na hladine Gran Canalu je nemenej zaujímavý.

Obrázok blogu

Hommage á Michael Kenna

Michael Kenna je britský fotograf, ktorý sa preslávil predovšetkým svojimi čiernobielymi krajinárskymi fotografiami. Dodnes fotí výhradne na strednoformátový filmový fotoaparát Hasselblad, ktorého výstupom sú fotografie s natívnym pomerom strán 1:1 (inak povedané – štvorec :). V tomto formáte svoje fotografie aj prezentuje. V zbierke mám jeho publikáciu Mont Saint Michel z roku 2007, ktorá zachytáva tento dych vyrážajúci ostrovček v Normandii. V jednom interview sa vyjadril, že nerád fotí scény s ľuďmi a väčšinou fotí v noci. Za ostatných 30 rokov veľa fotil aj v Benátkach a v roku 2010 vydal publikáciu Venezia. Verím, že čoskoro sa na mojej poličke objaví aj táto foto kniha. Jedným dychom ale musím dodať, že Kennova tvorba zrejme nie je na každodenné pozeranie. Vďaka kombinácii tmavej nočnej oblohy a čiernobieleho filmu sú jeho fotografie značne pochmúrne, až depresívne. I tak ale dokážu inšpirovať a podať úplne odlišný pohľad na miesta, ktoré sú inak plné turistov. Dve fotografie som preto urobil ako poctu tomuto fotografovi a rovnako aj niektoré iné fotografie som sa rozhodol prezentovať v čiernobielom prevedení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá z nich zachytáva okrídleného leva na jednom z dvoch stĺpov vedľa Dóžovho paláca. Zamračené ráno s oblakmi prinášajúcimi neutíchajúci dážď veľmi pripomínalo scény, ktoré Kenna rád fotí.

Obrázok blogu

Druhá scéna sa odohráva iba o pár metrov ďalej na druhom stĺpe Piazzetta San Marco. V úlohe drakobijca, alebo v tomto prípade skôr krokodílobijca sa ocitol Svätý Teodor. Ten bol patrónom Benátok pred Svätým Markom. Sochy na streche priľahlej budovy sú svedkami tohto hrdinského zápasu.

Obrázok blogu

Nepochopiteľný Most nárekov

Most nárekov, v taliančine Ponte dei Sospiri, je krytý most spájajúci Dóžov palác a priľahlé väzenie. Bol postavený v roku 1600 a odsúdení väzni mohli cez jeho zamrežované okienka posledný krát zahliadnuť Benátky a povzdychnúť si nad stratenou slobodou. Moderná legenda hovorí, že zaľúbeným bude dopriata večná láska, pokiaľ sa pod mostom pobozkajú počas plavby gondolou, počas západu Slnka a zvonenia zvonov priľahlej zvonice na námestí Svätého Marka. V súčasnosti je Most nárekov jednou z najpopulárnejších benátskych pamätihodností. A ja doteraz nerozumiem – prečo?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samotný most nie je ktovie ako nádherný. Je pomerne malý, umiestnený v úzkom a najmä v popoludňajších hodinách tmavom kanáli. Priťahuje však neskutočné kvantá turistov a najmä v letných mesiacoch sa človek musí predierať davmi, ktoré si s mostom zvyčajne robia Selfie. Či už s pomocou vlastných končatín alebo módou posledných mesiacov – selfie stick-om. Povedal som si, že to urobím inak ako väčšina. K mostu som dorazil v čase, kedy sa po Benátkach pohybujú iba ľudia nastupujúci na rannú smenu, upratovacie čaty a pár šialencov so statívmi a fotoaparátmi. Mimochodom, stretol som iba jedného, ale o tom trochu neskôr. Prvá fotka mosta ma sklamala. Prázdny kanál s temnou až hnedou vodou bol vyslovene neprívetivý. Urýchlene som vymyslel náhradu a odfotil Most nárekov a zábradlie mosta Ponte della Paglia, ktoré je počas dňa vystavené už zmieňovanému náporu turistov.

Obrázok blogu

Malé, zabarikádované okienka ponúkajú skutočne iba náznaky pohľadu na nádherné Benátky. Alebo aj nie – pokiaľ chudáka väzňa odsúdili počas daždivého dňa. Pri pohľade na upršanú lagúnu a ostrov San Giorgio Maggiore som si chtiac-nechtiac povzdychol. Ani výrazný dážď neodradil zástupy turistov v pršiplášťoch a s dáždnikmi od fotenia sa s mostom.

Obrázok blogu

Nemusia ma ani mučiť vo vypočúvacích miestnostiach Dóžovho paláca, ani zavrieť do nehostinnej kamennej cely priľahlého väzenia, aby som priznal, že až toľko talentu na fotenie som do vienka nedostal. Inšpiráciou pre poslednú fotku Mosta nárekov mi bol taliansky fotograf Paolo de Faveri, ktorý taktiež vytvoril panorámu zachytávajúcu most Ponte della Paglia, Dóžov palác a samotný Most nárekov. Dokonca aj usmoklené marcové počasie vytvorilo navlas identické podmienky. Isté rozdiely v našich verziách však sú. V hlave som totiž mal iba základnú podobu fotografie, no inštinktívne som zvolil takú pozíciu, aby bolo vidieť skrz arkádu Dóžovho paláca.

Obrázok blogu

Pri plnom rozlíšení, alebo výtlačku rozumnej veľkosti je dokonca vidieť „duch Dóžu“. Vytvoril ho človek, ktorý sa ponáhľal do práce a chcel sa skryť pred nepríjemným ranným dažďom.

Muránske sklo nie sú len poháre a taniere

Návštevníci, ktorí prídu do Benátok na dlhšie ako jedno popoludnie, rozhodne musia navštíviť Múzeum skla – Museo del Vetro, na ostrove Murano. Sklárske dielne na ostrove dodnes patria k popredným výrobcom vysoko kvalitných a umelecky hodnotných sklárskych výrobkov. V minulosti sa tu vyvinuli či zdokonalili viaceré sklárske techniky. Nám laikom je možno najznámejšie tzv. „mliečne sklo“.

Neviem, či to bolo tým neustávajúcim dažďom alebo značnou diaľkou, ale v Múzeu skla takmer nikto nebol. Cesta z námestia Svätého Marka do Múzea skla trvá takmer hodinu. Vo vnútri návštevníkov čakajú ohromujúce exponáty od lustrov, pohárov, čiaš, ozdobných predmetov až po vázy.

Obrázok blogu

Muránske sklo však môže nadobudnúť aj takúto netradičnú podobu.

Obrázok blogu

V novo otvorených priestoroch múzea bola medzi 9. februárom a 30. májom prezentovaná tvorba významného Muránskeho sochára Luciana Vistosiho. Sklárskemu remeslu sa postupne učil v dielni svojho otca. Po otcovej smrti sa spolu s inými rodinnými príslušníkmi venoval výrobe sklárskych diel, ktoré odrážali najnovšie trendy v dizajne. Zomrel v roku 2010. Jeho sochárske diela fotografovali poprední talianski fotografi. Svojou troškou prispievam aj ja.

Obrázok blogu

Väčšina ľudí si možno pri takýchto dielach povzdychne „Pff... umení....“. Sochy sú však nesmierne detailné a pri správnom nasvietení je radosť s nimi pracovať. Ak by však majster Vistosi mal možnosť navštíviť svoju výstavu, iste by ho nepotešili kvantá prachu na jeho exponátoch. Značné množstvo som pri príprave tohto článku vyretušoval.

Obrázok blogu

Na záver prišlo menšie sklamanie. V obchode som objavil nádherne spracovanú brožúru o histórii výroby skla na Murane. Žiaľ, mali ju iba v taliančine. Keď som sa predavača opýtal na anglickú verziu, iba stroho odpovedal: „Sorry, sold out“. Ďalší dôvod vrátiť sa...

Dóžov palác a jeho detaily

Centrum politického, spoločenského a kultúrneho života, ktoré aj po stovkách rokov svojej existencie vyráža dych. To je Dóžov palác – v taliančine Palazzo Ducale. Každoročne ho navštívi viac ako milión turistov. Samotná budova vyzerá najmä z diaľky pomerne obyčajne, no budova je zvonku plná zaujímavých detailov. Vo vnútri potom ohromuje prepychom, vyrezávanými a bohato zdobenými stropmi či jednou z najväčších miestností v celej Európe. Daždivé počasie a prebiehajúca rekonštrukcia na Bazilike Svätého Marka tento krát nedovoľovali veľkolepé fotky exteriéru, preto som sa zameral na detaily. Ďalší dôvod vrátiť sa...

Slávnostná vstupná brána do paláca – Porte della Carta, je tak trochu schovaná medzi palácom a Bazilikou Svätého Marka. Toto gotické majstrovské dielo zhotovil taliansky sochár Bartolomeo Bon v rokoch 1438 – 1442. Detaily, ktorým dominuje okrídlený lev Svätého Marka a socha dóžu Francesca Foscariho, sú ohromujúce. Vo večerných hodinách je brána pekne nasvietená, vďaka čomu dostávajú detaily brány iný, tajomný rozmer.

Obrázok blogu

Arkáda Dóžovho paláca, pod ktorou každý deň čakajú tisícky turistov na prehliadku, je ráno úplne prázdna. Doslova momenty po odfotení sa však objavuje upratovacia čata – neklamný znak toho, že deň sa čoskoro začína.

Osobne som však bol z ľudí, ktorí Benátky navštívia, sklamaný. Mnohým mladým ľuďom chýbajú základné návyky slušnosti, ako zakrytie si úst pri zívaní. Svinčík (pozostávajúci prevažne z pokazených selfie stickov a nekvalitných dáždnikov), ktorý denno-denne viac-menej neohľaduplní turisti vyprodukujú spôsobuje, že upratovacia čata je každé ráno v plnej permanencii. Aby som „mladých“ len nekritizoval, zaslúžia si aj pochvalu. Jeden z mála skutočne zamilovaných párikov, ktorý si vo vaporette prezeral v mobile fotky zo spoločných zážitkov, odhalil spolucestujúcim aj niečo zo svojho intímneho života. Chalan očividne zabudol, že takéto fotky v mobile má. Svoju priateľku však vzápäti uchránil od hanby a telefón s fajkou rýchlo schoval pod bundu. Skvelá práca José!

Obrázok blogu

Fasáda Dóžovho paláca je posiata rôznymi sochami a reliéfmi. Najprístupnejšia z nich, ktorej sa turisti môžu v podstate aj dotknúť, sa nachádza na rohu susediacom s mostom Ponte della Paglia. Ak sa vám pán naľavo zdá akýsi spoločensky unavený – máte pravdu. Socha totiž znázorňuje biblický výjav Noemovej opitosti.

Obrázok blogu

Známa arkáda na prvom poschodí paláca sa vryje do pamäti každému návštevníkovi.

Obrázok blogu

Vo vnútri návštevníkov čaká dych vyrážajúca umelecká výzdoba každej miestnosti. Špecialitou sú do detailov prepracované a umelecky nesmierne hodnotné stropy. Aj menšie miestnosti ponúkajú pastvu pre oči.

Obrázok blogu

Okrem stropov a umeleckých diel na stenách ponúka Dóžov palác aj krásne zbierky máp a listín, ktoré ilustrujú silu a dôležitosť bývalej Benátskej republiky. Lepšie však je vidieť ich naživo, než na fotografiách.

Ostrovné rozjímanie

Rozjímanie, modlitby, meditácia. Týmto aktivitám sa od skorého rána venujú mnísi v kláštoroch. V Benátkach bol azda najvýznamnejším kláštorom benediktínsky kláštor na ostrove San Giorgio Maggiore. Vznikol už v 10. storočí a postupne sa z neho stalo teologické, kultúrne a umelecké centrum európskeho významu. V 19. storočí postupne schátral a dlhé roky sa používal ako vojenský sklad. Obnovený bol v polovici 20. storočia. V súčasnosti je sídlom kultúrnej nadácie Cini.

Pre fotografa je inšpiráciou pre rozjímanie, meditáciu alebo modlitby takzvaná „modrá hodina“. Je to čas dňa charakteristický svojou tmavo modrou oblohou. Ráno nastáva približne hodinu pred východom slnka a večer približne hodinu po západe slnka. Najmä rána sú v prípade snahy zachytiť modrú hodinu extrémne ťažké. V letných mesiacoch treba vstávať aj o tretej hodine rannej a ak je jasná obloha, modrá hodina môže prísť aj omnoho skôr, ako v „štandardnú“ hodinu pred východom slnka. Práve ostrov San Giorgio Maggiore sa mi podarilo zachytiť počas modrej hodiny.

Obrázok blogu

Najklasickejší z klasických pohľadov na ostrov musí obsahovať gondoly. Šesť sekundová expozícia pekne zachytáva vlnenie lagúny. Vlny sú niekedy tak silné, že hýbu dokonca aj kolmi, pri ktorých sú gondoly „zaparkované“.

Obrázok blogu

Nasledujúce ráno sa už plne nieslo v znamení dažďa. Výhľad z mosta Ponte della Paglia však aj v tomto prípade stojí za to.

Obrázok blogu

Možno to bola demotivácia z toľkého dažďa, možno nedomyslený plán prehliadky pamätihodností. No na samotný ostrov som ani pri svojej druhej návšteve Benátok nezavítal. Opäť teda zaúraduje heslo tohto výletu – ďalší dôvod vrátiť sa.

Keď vám dovolia fotiť, foťte poriadne

V Benátkach vedia toho naozaj dosť – od fantasticky vyzerajúcej architektúry a umenia, cez boj proti živlu zvanému more až po gurmánske vyžitie na najmenej očakávaných miestach. S trochou pozornosti však odhalíte aj ďalšiu vec. Benátčania sú notorickí zakazovači fotenia. Vidno to najmä na obchodoch s maskami. Všade vo výkladoch nájdete veľkú nálepku „no photo“. Pripomína mi to známu poveru, pri ktorej indiáni verili, že fotografia im ukradne dušu. Našťastie v naozaj významných obchodoch s maskami vedia, že fotografie ich kvalitných *hmotných* produktov sú hádam najlepšou a hlavne bezplatnou reklamou.

Obrázok blogu

Zaujímavosťou je, že remeslo výroby masiek bolo za čias Benátskej republiky nesmierne rozšírené a malo nielen význam nielen v zábavnej sfére života. Masky totiž nosili aj doktori v čase moru a iných vysoko nákazlivých chorôb ako ochrannú pomôcku. Preto sa aj maska s typicky zahnutým veľkým zobákom volá „Il dottore“. Po páde republiky upadlo do zabudnutia aj umenie výroby masiek. Po obnovení tradičného benátskeho karnevalu v 80. rokoch 20. storočia začali opäť vznikať dielne, ktoré sa museli opäť naučiť vyrábať tradičné masky. Počas pobytu v Benátkach som navštívil dve významné diele. Jedna z nich bola priekopníkom znovuzrodeného umenia a vydala aj peknú brožúru obsahujúcu popisy rôznych typov masiek, ich úlohy a aj postup výroby. Druhá dielňa, z ktorej pridávam aj fotografiu, zasa ponúka umelecky nádherne spracované masky. Obe dielne dodali známe kúsky do posledného filmu Stanleyho Kubricka – Spaľujúca túžba (Eyes Wide Shut). Od mojej poslednej návštevy pred bezmála ôsmymi rokmi aj zlacneli. Názvy dielní ani ich lokalitu však neprezradím – zábava je predsa aj v hľadaní a túlaní sa :).

Ďalším vyhľadávaným turistickým miestom je svetoznámy antikvariát, v ktorého strede tróni gondola prerobená na knižnicu. Pri mojej otázke o fotení svojrázny majiteľ len mávol rukou a pokračoval v rozhovore so známym. Keďže bolo skoré popoludnie, predpokladám, že na otázku o fotení odpovedal v ten deň už najmenej 287 krát.

Obrázok blogu

V tomto „bodreli ako v tanku“ sa dajú okrem zaujímavých starých kníh nájsť aj nové, nerozbalené kúsky. Beriem do ruky známu edíciu vydavateľstva Taschen venovanú svetovým maliarom. Stojí presne o 1 cent viac ako v oficiálnom internetovom obchode vydavateľstva. Je to priam šokujúca cena vzhľadom na to, že v Benátkach sa všetko dopravuje na lodiach a potom ručne na vozíkoch. Teraz už len treba počkať, kým nejaký arogantný finančník príde s teóriou, že Benátčania nevedia robiť biznis.

Obrázok blogu

Raz sa do tohto obchodu možno bude platiť vstupné a korporátne zisky budú strážiť po zuby ozbrojení hrdlorezi. Dovtedy však na návštevníkov bude dávať pozor táto, ako inak, svojrázna ochranka...

Obrázok blogu

Som tvor omylný a chybu si viem priznať. Vo všetkých troch obchodoch mi dovolili fotiť, no ja som neurobil všetko pre to, aby vznikli fotky najvyššej možnej kvality. Ďalší dôvod vrátiť sa.

Benátky bez gondol sú ako opilec bez bicykla

Tak ako patrí ku každému správne podguráženému jedincovi bicykel (aby po záverečnej úspešne došpurtoval domov), tak aj do fotoblogu o Benátkach neodmysliteľne patria gondoly. Toto nesmierne elegantné plavidlo, ktoré je vyrobené z ôsmich druhov dreva a pozostáva približne z 280 častí, dnes viac ako kedykoľvek predtým, evokuje predstavu o romantickej plavbe po benátskych kanáloch. Predstava je to však do značnej miery mylná.

Ak by som bol ja zamilovaným Shakespearom v Benátkach, svoju vyvolenú by som asi ťažko zobral na túto predraženú atrakciu. K priemerne minutým 100 eurám totiž ako bonus môžete dostať aj falošne zaspievanú *neapolskú* pesničku ‘O sole mio. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok, preto by sme namiesto plavby gondolou vyhľadali gastronomické vyžitie. Fantastické jedlá, príjemná tichá atmosféra a skvelé víno. Benátky bezpochyby ponúkajú veľa kvalitných (a žiaľ aj katastrofálnych) reštaurácií. Týmto blogom však ašpirujem na titul „fotograf“ a s malou dušičkou aj na titul „blogger“. Ak budem nabudúce ašpirovať na titul „food blogger“, napíšem viac aj o bohatých gastronomických zážitkoch v Benátkach. Anyway...

Okrem samotného tvaru gondoly si zrejme každý zapamätá aj kovový, hrebeňový diel na jej prednej strane. Volá sa Ferro da Prorà, má tvar písmena S a na gondole nie je len na parádu. Jeho hlavnou úlohou je totiž vyvažovať hmotnosť gondoliéra, ktorý stojí na druhej strane plavidla. Hrebeňová časť vpredu so šiestimi „zubmi“ reprezentuje šesť častí Benátok. Samostatný zub smerujúci dozadu symbolizuje ostrov Giudecca. Tri ornamenty medzi prednými zubami znázorňujú tri benátske ostrovy – Murano, Burano a Torcello. Tento kúsok vynikne za každého počasia.

Obrázok blogu

Tajomné a najmä zelené – také môže byť skoré ráno v benátskych kanáloch po výdatnom daždi.

Obrázok blogu

Táto „zasnívaná gondola“ bola v skutočnosti poslednou fotkou, ktorú som na tomto výlete urobil. Na záver sa však ešte raz vráťme na miesto, ktoré je domovom dvoch živočíšnych druhov – holubov a turistov.

Daždivé finále

Námestie Svätého Marka je hlavným námestím Benátok a ako inak – miestom, kde to žije. Kratšiu časť dňa mu panujú holuby, cez deň zvykne praskať vo švíkoch vďaka turistom a. Po zotmení má hlavné slovo kasta ľudí, ktorí sa živia predajom selfie stickov, svetielkujúcich vrtuliek alebo dáždnikov. Podľa toho, či práve prší alebo nie a aká hlúposť je práve v kurze. Je však možné, aby ste boli na tomto svetoznámom námestí úplne sami? Odpoveď ponúka nasledujúca fotografia:

Obrázok blogu

Mnohí možno nevedia, ale Námestie Svätého Marka sa v skutočnosti skladá z dvoch celkov. Ten zaujímavejší s Dóžovým palácom, dvoma stĺpmi a výhľadom na Isola di San Giorgio Maggiore sa volá Piazzetta (niečo ako námestíčko). Z oblohy sa liali doslova vedrá dažďa, no ani ten mi nezabránil urobiť aj druhú fotku, ktorá mi o vlások unikala posledných niekoľko dní.

Obrázok blogu

Ak si však myslíte, že som bol na námestíčku sám, mýlite sa. Mimo môjho záberu stál aj iný fotograf. Ten však bol do tohto počasia vybavený lepšie, ako ja. V ruke totiž držal dáždnik. Urobil som si mentálnu poznámku – nikdy neodchádzaj z hotela v Benátkach bez dáždnika.

Epilóg

Marcovú návštevu Benátok po bezmála ôsmich rokoch sumarizujem týmto „nedokonalým blogom“. Obsahuje totiž iba 29 fotiek a bolo by pekné uzavrieť ho na rovných 30. Fotografia hudobného kvarteta, ktoré počas jedného pekného večera spríjemňovalo večerné posedenie pri káve na námestí Svätého Marka, by však bola tematickou škvrnou. Rovnako správa „zhora“ v podobe škaredého počasia a dažďa hovorí jasnou rečou: „V Benátkach si ešte neskončil“. Počet mojich dní strávených v tomto úžasnom meste stúpol na sedem. A stále existuje nespočet miest, ktoré čakajú na moje objavenie. Inými slovami – kopec dôvodov vrátiť sa.

Ak sa vám blog páčil, budem rád, ak sa oň podelíte na svojej obľúbenej sociálnej sieti.

Milan Hutera

Milan Hutera

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  23x

Vo voľnom čase sa venujem foteniu. Zoznam autorových rubrík:  FotografieKeď sa nefotí ale hovorí

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu